Sú chvíle, keď už človek nechce nič komentovať, analyzovať ani vysvetľovať. Len sa pozerá na ďalšiu správu o ďalšom násilí, na ďalšie dieťa, ďalšiu rodinu, ďalšiu tragédiu, a pýta sa:
Koľko ešte?
Koľko detí musí byť vystrašených, zranených alebo zabitých? Koľko žien musí byť prenasledovaných, týraných a napokon zavraždených, kým si prestaneme hovoriť, že to bola „rodinná vec"? Koľko ľudí musí byť ponižovaných, šikanovaných a vyčleňovaných, kým pochopíme, že násilie nevzniká v okamihu, keď niekto vezme do ruky nôž? Vzniká oveľa skôr.
A práve preto ma dnešné Slovensko desí. Nie iba jednotlivý útok v Staškove, trinásťročný chlapec, ktorý zaútočil na učiteľky a spolužiačku, desí ma to, čo je za tým.
Násilie nikdy neprichádza bez varovania
Niekedy sú signály malé a nevieme ich správne prečítať. Niekedy ich niekto prehliadne. Niekedy ich niekto vidí, ale nechce sa miešať. A niekedy ich vidia všetci a napriek tomu sa nič nestane. To je problém.
Nie preto, že by každý učiteľ, lekár, sused či sociálny pracovník mohol zabrániť každej tragédii, to by bolo absurdné tvrdenie. Ale spoločnosť má vytvorené mechanizmy práve na to, aby sa riziká zachytili skôr, než prerastú do katastrofy. Má školu, pediatra, sociálnych pracovníkov, orgány sociálnoprávnej ochrany detí, poradenské a preventívne centrá, políciu, obec, zdravotníctvo, psychológov, prokuratúru, zákony a pravidlá.
Slovenský systém ochrany detí pred násilím dokonca oficiálne počíta s multidisciplinárnou spoluprácou sociálnoprávnej ochrany, polície, škôl, zdravotníkov, obcí a ďalších subjektov. Od roku 2017 pôsobia na úradoch práce koordinátori ochrany detí pred násilím, ktorí majú tieto subjekty prepájať a podporovať spoločnú zodpovednosť.
Takže problém nie je v tom, že by sme nevedeli, čo treba robiť. Problém je, že to nedokážeme robiť dostatočne skoro, dostatočne odborne a dostatočne spolu. A keď sa stane tragédia, hľadáme jedného vinníka: jedného páchateľa, jednu rodinu, jednu školu, jednu chybu. Tým je všetko vybavené. Takto ale nefunguje ani systém, ani spoločnosť.
Kde bola škola?
Za výchovu dieťaťa samozrejme nesie zodpovednosť rodina. Lenže nie každá rodina má dostatok vedomostí, schopnosť rozpoznať problém, kapacitu na kritické myslenie či silu zvládnuť vlastné problémy. A práve preto máme verejné inštitúcie.
Škola nie je iba miesto, kde sa deti učia matematiku, slovenčinu a dejepis. Je to jedno z miest, kde dieťa trávi podstatnú časť života. Učiteľ ho vidí pravidelne: jeho správanie, zmeny, konflikty, vzťahy medzi deťmi, šikanovanie, izoláciu, agresivitu aj strach. Ak sa objavia varovné signály, škola nemôže povedať, že to nie je jej problém.
Ani zákon to tak nestavia. Školy majú povinnosť vytvárať podmienky na zdravý vývin detí, predchádzať sociálnopatologickým javom a zabezpečiť bezpečnosť detí. Zákon zároveň umožňuje vykonávať sociálnu diagnostiku, sociálne poradenstvo a ďalšie metódy sociálnej práce priamo v škole. A predsa ešte stále počúvame, že sociálna práca je akýsi prívesok systému. Nie. Sociálna práca je jeden z jeho senzorov. Je to profesia, ktorá má byť tam, kde sa problém ešte dá zachytiť, kde ešte nie je neskoro.
A kde bol sociálny pracovník?
Je to otázka, ktorú sa bojím položiť nahlas, lebo viem, ako ľahko sa môže zmeniť na útok proti konkrétnym ľuďom. Ja na konkrétneho človeka útočiť nechcem. Chcem hovoriť o systéme.
Sociálny pracovník nemá byť človek, ktorý príde až vtedy, keď je všetko rozbité, ani ten, kto len vypĺňa formuláre a administratívne uzatvára prípady. Sociálna práca má byť preventívna, terénna, odborná a interdisciplinárna. Má spájať rodinu, školu, zdravotníctvo, obec a psychologickú pomoc. Má vedieť pracovať s rodinou, ktorá problém sama nevidí, aj s dieťaťom, ktoré ešte nevie povedať, čo sa s ním deje. Má vedieť zachytiť riziko a povedať: Toto už nie je v poriadku. Tu treba konať.
Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí s tým počíta: s preventívnymi opatreniami, so zisťovaním negatívnych vplyvov na život, zdravie a psychický i sociálny vývin dieťaťa, aj so získavaním informácií zo školy či od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. To nie je teória, to je systém, ktorý už máme. Otázka je, či ho používame tak, ako ho používať máme.
A kde bol lekár?
Aj tu treba byť opatrný. Lekár nemá byť detektív a pediater nemôže pri každej preventívnej prehliadke predvídať budúce násilie. Zdravotníctvo je však ďalšie miesto, kde sa môže objaviť obraz dieťaťa, ktorý rodina, škola alebo iná inštitúcia nevidí.
Interdisciplinárny systém má zmysel nie preto, aby jeden odborník niesol všetku zodpovednosť, ale preto, aby ju nemusel niesť nikto sám. Keď škola spolupracuje so sociálnym pracovníkom, ten komunikuje so zdravotníkom, zdravotník vie, kam upozorniť, škola vie, čo robiť, a obec vie, že v rodine existuje problém, vtedy máme šancu. Ak každý vidí iba svoju malú časť a nikto nevidí celý obraz, môžeme mať desať odborníkov a stále nebudeme mať systém.
A potom sa čudujeme sociálnej práci
Je to možno jedna z najväčších irónií celej veci. Na Slovensku sa ešte stále dá verejne zľahčovať význam sociálnej práce aj samotného štúdia sociálnej práce. V tomto roku sa vo verejnom priestore objavila ostrá kritika tohto štúdia zo strany premiéra, na ktorú reagovala aj odborná komunita.
Potom príde tragédia a zrazu všetci hovoria o prevencii, rodinách, šikane, násilí, psychologickej pomoci a ochrane detí. O tom, že treba konať skôr.
A kto to má robiť? Kto má ísť do rodiny, hovoriť s rodičmi, pracovať s dieťaťom, koordinovať pomoc a prepájať školu, zdravotníctvo a sociálny systém? Kto má zostať pri rodine aj vtedy, keď problém ešte nie je dosť veľký na to, aby sa o ňom písalo v novinách?
Sociálny pracovník. Nie jediný, nie všemocný, ale potrebný. A ak budeme naďalej tvrdiť, že sociálna práca je zbytočná, nesmieme sa potom čudovať, že nám chýba presne to, čo sme sami označili za zbytočné.
Toto nie je jedna tragédia
Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa ľudia čoraz ľahšie nenávidia, urážajú, ponižujú a označujú druhého za nepriateľa. Čoraz ľahšie sa pozeráme na cudzie nešťastie a povieme si: To nie je moja vec.
Sused vidí problém. Kolega vidí problém. Učiteľ, lekár, rodina vidí problém. A každý čaká, že ho vyrieši niekto iný, až kým nepríde katastrofa. Potom sa všetci pýtame: Ako sa to mohlo stať? Možno práve takto. Tým, že každý videl iba malý kúsok, každý čakal, a tým, že sme si zvykli žiť s vecami, ktoré by nám kedysi pripadali neprijateľné.
Samovražda krajiny
Preto používam slovo, ktoré možno niekomu bude prekážať: samovražda. Nie preto, že by Slovensko nemalo riešenia, odborníkov či postupy. Má ich. Existujú aj krajiny, od ktorých sa môžeme učiť, a dokonca aj u nás sú odborníci, ktorí roky hovoria, čo treba zmeniť. Problém je, že ich často nepočúvame.
Krajina sa nezabíja iba vojnou. Niekedy sa zabíja pomaly: ničením vlastných inštitúcií, toleranciou nekompetentnosti, vysmievaním sa odbornosti, degradovaním odborných profesií na niečo podradné, pestovaním rivality namiesto spolupráce, čakaním na tragédiu namiesto prevencie a hľadaním jedného vinníka namiesto spoločnej zodpovednosti. A najmä tým, že všetci vidia problém, ale nikto sa necíti byť jeho súčasťou.
Krajina, ktorá si zvolí ľudí do vedenia štátu, ale potom od svojich inštitúcií nedokáže požadovať odbornú kvalitu, má problém. Rovnako ju má krajina, ktorá dovolí, aby sa z vysokých škôl stalo miesto, kde je dôležitejší titul než skutočná odbornosť, a krajina, ktorá nepočúva vlastných odborníkov. Má ho aj tá, ktorá podceňuje sociálnu prácu a potom sa čuduje, že nedokáže včas zachytiť sociálne problémy.
Problém má krajina, v ktorej sa ľudia boja ozvať, lebo jednotlivec proti systému často prehráva, a v ktorej sa namiesto spájania sabotujú a hádžu si polená pod nohy. Aj tá, v ktorej sa sused bojí pomôcť susedovi, kolega kolegovi a človek človeku. A krajina, ktorá sa po každej tragédii iba rozplače, napíše status, zapáli sviečku a o pár týždňov pokračuje po starom, má problém, ktorý sa plačom nevyrieši.
Čo teraz?
Nelke dnes nepotrebujeme písať ďalšie krásne vety. Potrebujeme sa pýtať. Čo sme mohli urobiť skôr? Kde systém zachytil varovný signál a kde nie? Kde informácia zostala ležať? Kde sa niekto bál konať a kde niekto povedal, že to nie je jeho problém? Kde chýbal odborník a kde zlyhala spolupráca? A čo z toho urobíme teraz?
Ľútosť je ľudská a súcit potrebný, ale ľútosť sama o sebe nezachráni ďalšie dieťa. Sviečka nezmení systém. Status na sociálnej sieti ho nezmení. Ani ďalší článok, ak po jeho prečítaní všetci zatvoria počítač a pokračujú ďalej.
Preto už nechcem ďalšie slová o tom, ako nás to všetkých mrzí. Chcem, aby sme sa začali pýtať, kto čo urobí inak. Chcem, aby sme začali počúvať ľudí, ktorí túto prácu robia: sociálnych pracovníkov, učiteľov, lekárov, psychológov, policajtov, ľudí z terénu, ktorí každý deň vidia rodiny, o ktorých sa verejnosť dozvie až vtedy, keď je neskoro. Chcem, aby sme sa prestali tváriť, že sa to nejako vyrieši samo. Nevyrieši. Ak nič nezmeníme, bude viac strachu, nenávisti, osamelosti, násilia a rodín, ktoré budú plakať. A potom budeme znovu písať, ako nás to všetkých bolí.
Ja už nechcem iba ľutovať. Chcem krajinu, ktorá sa dokáže zobudiť skôr, než bude neskoro. Krajina nie je mŕtva vtedy, keď sa v nej stane tragédia. Mŕtva je vtedy, keď po nej už nikto nechce nič zmeniť.
A ak nechceme, aby Slovensko zomieralo samo v sebe, máme iba jednu možnosť: prestať čakať, kto za to môže, a začať konečne každý tam, kde má svoju zodpovednosť, robiť to, čo má. Deti, ktoré dnes ešte žijú, nemôžu byť ďalšou generáciou, ktorej sa raz budeme ospravedlňovať.
A Nelka a jej pani učiteľka nech nezostanú iba dvoma menami, pri ktorých sme si chvíľku poplakali.
