Dovolím si tvrdiť, že my Slováci sme naozaj unikátny národ.
Tak ako sa vieme my polarizovať, to naozaj len tak niekto nedokáže. Rozdeľujeme sa a bojujeme a to aj proti tým, čo sú s nami. Veď bojujú všetci a všade, kade tade bojujú, nebudeme horší. Boj ako taký, v kontexte súperenia, bitky, zápasu, snahy o prvenstvo a výhru, taký je najlepší! Dlho vydrží!. Veď ono bez toho boja by to snáď už naozaj asi nešlo. Keď sa tak nad tým zamyslíte, už ako zárodok sme boli nútení bojovať, inak by sme tu dnes predsa spolu nemudrovali. Takže už na svet prichádzame s tým pocitom víťazstva a dobre strategicky zvládnutého boja. A to, že tam bolo tých rivalov!!! No tam to zďaleka nekončí, to je len začiatok. Bojujeme o priazeň rodiča medzi súrodencami. Bojujeme so spolužiakmi o uznanie či výhru. Bojujeme na súťažiach, športoviskách, s rivalom v láske, s kolegom o povýšenie v práci. Bojujeme o lepšie parkovacie miesto aj o krajší vianočný stromček...
Život je boj, ale len preto, lebo si ho z neho sami vytvoríme!
A čo tak prestať bojovať. Viete si to vôbec predstaviť? Ono by to prakticky možné ani nebolo. Veď už v samotnej prehistórií sme museli bojovať o prežitie, o potravu, o prístrešie. Viete si predstaviť Neanderthala mierumilovného s láskou v srdci, širokým úsmevom, otvoreným náručím a nádej šíriacim??
Nebol by len hladný, ale myslím aj rozvedený, vydedený a myslím veľmi rýchlo aj nebohý.
Takže bez boja to proste nejde! V poriadku. V tom by som mala jasno. No nás predsa teraz nenaháňajú šelmy, na ktoré kyjak potrebujeme, ale máme nástroje efektívnejšie. Nás predsa nikto nemôže z nášho len tak vyhodiť. Máme naše práva, naše zákony, dohovory, dohody a jednotky zabezpečujúce našu ochranu, kde sa pohneme. Tak prečo nedokážeme žiť v mieri a pokoji, blažene a s úsmevom, užívajúc si bezpečie a istoty o ktorých sa človeku v prehistórií ani len nesnívalo??
Dajú sa vôbec nájsť odpovede na to prečo je dnešný človek tak hlúpy?
Áno, hlúpy. Či podľa vás je múdry ten čo boje vyvoláva, zápasí, bitky provokuje, ziape, kričí, kope a už ani sám nevie prečo. Najprv kope okolo seba a potom začne premýšľať, čo bude robiť keď silu kopať stratí?
Žeby vlastné blaho?? Žeby vlastná predstava o vlastnej moci a nadvláde? A čo tak si prelistovať pár strán, nevravím kníh, stačí pár strán z nejakej dobrej knihy. Kde to už niekto niekde a poriadne dávno napísal a varoval nás?!
Demonštrujeme na uliciach, kričíme. Za naše práva. Hádame sa doma, ziapeme. Za naše práva. Pokrikujeme v práci s odborármi na čele. Prečo? Za naše práva, či pre excesy povinností. Takže dobre tomu rozumiem. Prakticky celý deň niekde kričíme, ziapeme, vykrikujeme a večer zmordovaný sadneme na gauč s kláštorným v kalichu a cítime sa víťazom. Víťazom čoho prosím? Ten na ulici čo vám meno nevedel, myslím že už zabudol, že existujete. Doma ste vybojovali akurát tak tichú domácnosť a studenú večeru. V práci možno niečo len do času, kým na vás nové nevymyslia. A čo tak bojovať o niečo čo má zmysel a prinesie naozaj želaný výsledok??
Taký filozof ako Schopenhauer to vedel už pred viac ako dvesto rokmi. Odišiel smutný a sklamaný? Určite. Bol veľký pesimista. Niet sa čo čudovať.
Len čo keď tie jeho diela toľko strán majú, že to jeden neprečíta čas, čo jedna dvanástka a desať korbáčikov trvá. Poznáte to aj vy, také to; ..."a niečo s menej stranami tam nemáš?...a tak mi povedz asi tak o čom to bolo", a takto pri každom pokuse previesť k hlbokému zamysleniu sa a trochu poznania končí každá nádej.
"Človek je človeku zloduchom." Schopenhauer
Kde všetko je pretvárka a egoizmus. Kde si dobre uvedomujeme, že všetci musíme trpieť. A keď ja, tak aj ty. A pritom by stačilo tak málo a poňať to opačne. Ja som trpel, viem ako to bolí, urobím všetko, aby ty si netrpel. Výsledok v podobe blaha, ktoré tebe prinesiem, mne prinesie úľavu v mojej bolesti.
Ale kdeže. To tak. Dosť čo mám so sebou starosti a ešte tebe pomáhať budem. Aj tak by si si nevážil. A tak sme sa v tom zamotali, že už hodnoty sme celé obrátili, že priemerný občan ti na otázku aké hodnoty vyznáva - ticho zostane, bo premýšľať musí. Úpadok morálky absolútny, etika je menej skloňovaná ako estetika a takto si tu žijeme! Bojujeme, štrajkujeme, hádame sa o všetko a všetkých, prehádame celé dne. Skúste si spočítať koľko sa za jeden deň dokážeme baviť o veciach čo nič nezmenia, ničomu a nikomu nepomôžu. A opačne koľko času trávime denne rozprávaním zmysluplným. Ešte počítate? Počkám...
A čo tri Sokratesove sitá? Pravdy, dobra, potrebnosti!
To by väčšina z nás musela byť celý deň ticho. Ak by nemala povedať to čo nie je overene pravdivé, či bude z toho dobro, alebo či to aspoň k niečomu potrebné!!! Samozrejme, štrajkujme, demonštrácie zvolávajme, protestujme, no len ak sme si naozaj istí, že to je pravda to čo kričíme a môžeme ju dokázať, že to prinesie dobro a nevyprovokuje len ďalšie zlo, že je to potrebné k tomu aby sme dosiahli náš cieľ. Máme cieľ? Naozaj? Sokrates sa tiež pravdy nedočkal vo svojom boji. My ešte nádej máme. Tu a teraz.
Alebo len chceme dávať zámienku ľuďom so smútkom v duši, temnotou v rozume, chladu v srdci opäť len ďalšiu zámienku pre útok a plánovanie nových stratégií. Čudujeme sa potom, že týchto pár exemplárov s egom väčším ako ich telesná schránka, si z republiky Jumanji urobili, kde hra potrvá dovtedy kým im životy vystačia, super zdatnosti postačia k nadľudským výkonom.
Premyslime aj čo bude po tej manifestácií. Naplánujme si aj cieľ a zámer.
Viete, bojujme, ak ale vieme za čo vôbec bojujeme. Ak máme bojovať, aby sme opäť niekoho tak arogantného zvolili, ak máme bojovať, aby sme si nadvládu v rodine dokázali, rodinu a príbuzných deprimovali a strach im naháňali naším kvázi vlastenectvom, ak to všetko čo sa snažíme presadiť medzi priateľmi, kolegami a susedmi má len ďalšie ruvačky, zápolenie, potýčky, šarvátky a nepokoje vyvolávať. Nechajme tak. Menej škody narobíme.
Lebo tú bojovú náladu si tendenciálne aj domov nosíme, nervozitou infikujeme ostatných členov rodiny, strach prinášame a bolesť s ním spojený. A to sme potom takí istí ako tí na tej druhej strane.
Prosím vás bojujeme, ak vieme za čo. Bojujme ak nám je jasné čo bude potom ak dosiahneme to o čo sa snažíme.
Skúsme byť naozaj dobrými ľuďmi, tými s ktorými je každému príjemne a po stretnutí s nami je im príjemnejšie ako pred stretnutím s nami. Nebuďme tými, čo keď jeden stretne, ešte dve ulice potom si mrmle a nadáva, čo to bolo len za indivídum... Takých sa na svete rodí dosť, nevytvárajme ich z nás, z našich blízkych, v našom okolí.
Som hrdá na nás Slovákov, lebo viem, že mnohí majú tak neskutočne veľa kvalít a dobrých vlastností, len škoda, že sa nám akosi prestalo chcieť hľadať vo všetkom súvislosti, naplánovať viac ako len začiatok a byť pozornejší k okoliu.
Život v pravde a v láske je jediná správna cesta. Ty to už vieš? Mám radosť. Prosím, odkáž to tým, ktorí to nevedia a ktorým sa čítať nechce.
