My už sme raz takí. Čakáme až kým sa niečo udeje, aby sme sa začali o tom rozprávať. Potom budeme o jednom singulárom prípade rozprávať a písať dookola, až kým nás to úplne neomrzí. A keď toho bude všade veľa, tak to jednoducho zmetieme zo stola a považujeme za vybavené.
Necháme zapadnúť prachom a ticho čakáme na ďalší prípad.
Deti robia to, čo vidia. Mládež robí to, čo vidí. Sme im príkladom, či sa nám to páči alebo nie. Kopírujú naše spravánie. Učíme ich ľahostajnosti, sebestrednosti, nadradenosti? Akým sme príkladom? Čoho sme príkladom? Lenže my dospelí sme už viac vytrénovaní a svoj hnev a frustráciu vieme korigovať a regulovať. Mnohorát tendencia k výbuchu hnevu, k násiliu začína aj končí v slovách, nie v skutkoch. Našťastie. Uvedomujeme si viac následky nášho konania. Naše ratolesti majú viac odvahy. Dokazujú nám to každý deň. Oni svoj charakter prejavia, nevedia ešte skrývať a predstierať spokojnosť ako my.
Śtudent, ktorý ruku nepodal má môj obdiv, okrem iného aj za odvahu. To naozaj chcelo odvahu k takému gestu odmietnutia ruky prezidenta. Myslím poučenie pre oboch participujúcich. Pre jedného, že rešpekt k starším by sa mal prejavovať akokoľvek v nezávislosti od rozdielnosti názorov. No a prezidentovi myslím priniesol jasnú správu, že nie pozícia ťa zákonite vytvorí rešpektovaným a obľúbeným. Je optimálne ak ťa ľudia rešpektujú, preto lebo chcú, nie preto že musia, alebo by mali. No akokoľvek sme len pri gestách a tie nikomu nepoznačia život, iba ak tak s egom zamávajú.
V druhom prípade čelíme najzávažnejšej forme zlyhania výchovy, edukácie, tolerancie a ľudskosti. Cítim ľútosť, smútok, zdesenie. Tu tiež hrala úlohu odvaha, no zničujúca.
Prečo? Lebo my Slováci sme už takí. Nehľadáme súvislosti. Nejaký rýchly uzáver, instantne, bezbolestne, efektívne. Pár článkov, pár reportáží. A opäť ticho. Možno ak, tak sa vypracuje v najlešom prípade pár strán v riaditeľni každej školy ku krízovej intervencií. Tam to skončí a bude sa čakať na ďalšiu tragédiu. Vtedy vytiahneme aj tie predošlé a tak dookola!
Chce to viac ako instantné riešenia. Chce to hľadanie súvislostí. Hľadanie príčin. Všetko so všetkým súvisí.
Sociálna práca je na Slovensku aká je, o problémoch v rodinách sa vie, no prakticky nič sa nerobí. Nemá možnosť zasiahnuť a rodiny sprevádzať. Násilie v rodinách nie je žiadnou výnimkou, privolané jednotky policajného zboru instantne vyriešia a tam ich kompetencia končí. Kriminalita nie je už len pojmom z amerického filmu, ale realita každodenne aj u nás. Menšie či väčšie priestupky či trestné činy dennodenne. Vzdelávanie vieme ako na tom je. Vraj sa snažia. No nezdá sa mi. Takže kto môže pomocť? My všetci.
Čo s tým robíme? Nič. Alebo takmer nič! Alebo inak, robíme príliš málo. Toto je výsledok a bude ich stále viac. Edukácia je dôležitejšia ako sa zdá. V školách nás učia čomu? Ako byť konkurencieschopný? Mať stovky kompetencií, zručností, vedomostí a ďalej? Uplatniť sa na trhu práce. A ďalej? Vzťahy? Rešpekt? Úcta? Pokora? Prehnaná sebadôvera, prehnaná ambicióznosť, prehnané sebavedomie vedú mladých ľudí k pocitu nadradenosti.
Ja môžem. Mám na to právo. - No nemáš!
Máš právo sa vzdelávať, máš právo na sebe pracovať, máš právo slobodných rozhodnutí, no len do bodu, kedy nezasahuješ do práva niekoho, kto ho má tiež. Obmedziť práva niekoho kto nám stojí v ceste a byť v tom úspešný nás vedie k arogancií, pocitu nadradensti, narcizismu až fanatizmu. "Ja môžem!"
Vychovávame mládež bez nastavených kritérií? Anómia, stav spoločnosti bez pravidiel? Žiadna norma?
Kde nás učia ako treba žiť? Pekne žiť, usporiadane a bez excesov. Na školách zdá sa nie. Alebo len okrajovo. V rodine? A ak je rodina nefunkčná? Ak je v rodine všetkého príliš veľa, alebo príliš málo? Takže nám budú po krajine chodiť premotivovaní namyslení narcisti, alebo demotivovaní frustrovaní delikventi? A bude ich stále viac?
Všetkého veľa škodí. Aj sebadôvery, aj frustrácie. Byť si sebaistý je jedna vec, namyslený druhá. Byť frustrovaný je jedna vec, cítiť sa menejcenný a nechcený zase druhá.
To nie je o týchto dvoch študentoch. To je o nás všetkých. Či ich gestám rozumieme či nie, je nepodstatné. Urobili ich. Premýšľajme však prečo tak často k takým situáciám dochádza. Hlavne v prípadoch kde končia bolesťou a utrpením nevinných.
Je to na nás a na našej pozornosti k okoliu. Ak vidím, že suseda chodí s modrinami, urobím s tým niečo? Či sa radšej do toho nestarám, ktovie či si za to sama nemôže? Ak vidím, že kolega chodí do práce pod vplyvom alkoholu, zhoršujú sa jeho výsledky v práci, riskuje prepustenie, urobím s tým niečo? Alebo čo ma do toho? Ak vidím, že susedia opäť idú pešo, lebo nemajú ani na MHD, zasiahnem nejako? Viete, možno syn takýchto rodičov, takých susedov, takých kolegov bude ten ďalší, ktorý bude zabíjať. Možno práve v škole, ktorú navštevujú vaše deti. Pomôžme im. Malé kroky k veľkým veciam. Nečakajme, kým to urobia tí druhí. Útočník na to nemá právo, nemá na to nárok, no urobí to. Pohŕdanie, nenávisť a hnev ho k tomu privedie, pretože pohŕdané bolo najprv ním. Tak to myslím vníma. Nikto nejde vraždiť pretože je šťastný, ale pretože je nešťastný.
PREVENCIA, PREVENCIA, PREVENCIA.
V rodinách, na školách, zdravotníckych zariadeniach, v kluboch, domovoch mládeže, pastoračných centrách, v masmédiách, všade kde sa dá. Rozprávajme o násilí. Násilie nesmie byť tolerované a akceptované.
Už dávno sa malo učiť na školách všetkých stupňoch o krízových situáciách, nielen ako im čeliť, no predovšetkým ako im predísť. Vedieť ich rozpoznať. Krízová intervencia by mala byť v slovníku každého odborníka multidisciplinárneho týmu každéj vzdelávacej inštitúcie. Nielen vedieť ako niekoho zneškodniť, ale ako urobiť tak aby sa z neho ten "škodný" nestal. Neverili by ste akú silu má milé slovo, či úsmev. Pochopenie, prijatie, tolerancia. K spolužiakovi, k susedovi, ku kolegovi. Zlo neporazíme, bolo tu a aj bude, no môžeme ho minimalizovať. Nečinnosťou ho maximalizujeme. Môžeme pomôcť všetci.
Nedá sa v jednom článku priniesť viac, no kto chcel pochopiť - pochopí. A kto pochopiť nechce, asi by nestačili ani ďalšie štyri strany. Prečo to píšem? To patrí k tej mojej snahe prispievania k tomu, aby sa na Slovensku začalo niečo meniť. Stačí keby jeden urobil pre jedného. Aspoň jedného. Takého, kto sa cíti momentálne nevidený.
Buď pozorný k tvojmu okoliu, zhovievavý a ľudský, možno tak nevedomky zabrániš veľkému nešťastiu. Takému čo sa "stane zajtra", ak nikto nepomôže tomu, čo to práve kdesi plánuje. Zo zúfalosti a beznádeje. Medailu za to nedostaneš, no ručím ti za to, že ten dobrý pocit za to stojí.
