Vianoce by mali byť časom pokoja. Aspoň si to o nich radi hovoríme. V skutočnosti sú však často skôr skúškou nervov, peňazí a vzťahov. Čím bližšie k Štedrému dňu, tým viac sa pokoj mení na povinnosť a radosť z výkonu.
Na Slovensku tento mechanizmus poznáme veľmi dobre.
Hystéria nákupov, nadávanie na vysoké ceny, plné vozíky vecí, ktoré nepotrebujeme, no máme pocit, že ich musíme mať. Nie preto, že by sme mali väčší hlad než naši starí rodičia, ale preto, že máme väčší strach. Strach nebyť dosť. Dosť dobrí rodičia. Dosť slušná rodina. Dosť „štandardní“ pred príbuznými, susedmi a známymi.
Vianoce sa tak menia na prehliadku hojnosti, ktorá má niečo dokazovať.
Koláčov musí byť dvadsať typov. Darčekov musí byť za vagón. Atmosféra sa vyrába umelo – aj keby mala stáť celú decembrovú mzdu. A potom príde ticho. Ťažké dni po sviatkoch, keď už nie je z čoho. Príde napätie. Detí si nepamätajú kvantitu darčekov. Pamätajú si atmosféru.
Akýsi mechanizmus utrpenia. Tak sa to predsa patrí...
O tomto sú Vianoce? Z pokoja a veselosti si zapamätáme len frustráciu. Zbytočne násobíme bolesť tým, že sa snažíme naplniť očakávania, ktoré ani nie sú naše. Hnev sa stáva náhradou moci – dáva nám aspoň ilúziu kontroly. Nadávky fungujú. Pokoj nie. Ticho je podozrivé. Ten, kto nekričí, akoby nemal názor.
Lenže pokoj bez zmyslu naozaj nefunguje.
A hnev funguje presne preto, že zapĺňa prázdno. Do tohto obrazu zapadá aj to, ako dnes narábame s ľuďmi. Stačí jeden prešľap, jeden nešťastný vtip, jeden moment, ktorý sa nehodí do ideálneho obrazu – a spoločnosť je pripravená človeka bez váhania hodiť do priepasti.
Prípad Fera Joka je v tomto zmysle až bolestne výpovedný.
Kým prinášal smiech, sledovanosť, dosahy a fakturovateľnú hodnotu, bol dobrý. Keď sa však ukázalo, že je len človek – so slabosťami, chybami, neobratnosťou – stal sa problémom. Nie partnerom na rozhovor, ale objektom rýchleho morálneho odsúdenia.
Fero sa ospravedlnil, Tesco by sa malo tiež.
Nie preto, že humor je citlivý jazyk doby – a presne preto sa v ňom tak ľahko stratí mierka, ale preto, že hodnoty nemôžu platiť len dovtedy, kým sú výhodné. Inak sa z nich stáva len marketingový obal. Lojálnosť k človeku sa totiž nemeria len v čase úspechu.
Toto je presne ten istý mechanizmus, aký vidíme všade inde: hnev je rýchlejší než porozumenie, odsúdenie jednoduchšie než rozmýšľanie. To je dnes často dôležitejšie než ľudskosť. Poznám to veľmi dobre.
Lenže spoločnosť, ktorá neunesie chybu jednotlivca, neunesie ani vlastnú pravdu.
Osamelá pozícia toho, kto vidí skôr, je v tom, že vie: vzťahy neprichádzajú z nákupného centra. Pokoj nevzniká z hojnosti. A deti nepotrebujú dokonalé Vianoce – potrebujú dospelých, ktorí sa neboja nebyť „štandardní“.
Nie sme zlí. Nie sme ani hlúpi. Sme len unavení z predstierania, ku ktorému sme nútení.
Potom príde Fero a všetko je zrazu o jeho chybe, nie o chybách našich.
A možno práve tieto Vianoce nemusia byť o tom, koľko toho bude na stole, ale o tom, čo zbytočne prestaneme niesť so sebou. Pokoj sa totiž nedá kúpiť, ale dá sa vytvárať – keď prestaneme hľadať obete a začneme chrániť ľudskosť.
A Vianoce bez Fera? Určite nie!
