Volíme si vlkov a čudujeme sa, že nás hryzú
Niekedy sa snažíme byť tak veľmi hlbokí. Reflektujeme dejiny, analyzujeme posledných desať – možno dvadsať rokov, dokonca spomenieme generáciu starých rodičov a máme pocit, že rozumieme celej histórii. Pravdou však je, že v moderných kulisách dookola hráme to isté divadlo, ktoré sa začalo niekde pri jaskyniach.
Vtedy sme si boli skutočne všetci rovní!
Omyly generácií. Rýchlo sme zabudli na to, že naša civilizácia nie je postavená na dohode, ale na tom, kto komu prvý ukradol lúku a kyjakom vysvetlil, že „toto je teraz moje“. Kým niekto silnejší neprišiel na to, že tvoja chatrč je pohodlnejšia a tvoj kus ulovenej zveri chutnejší. Naša história nie je príbehom pokroku v dobrote, ale frekventovaným opakovaním toho istého vzorca: sila vyhráva nad charakterom. Už od praveku. Všetci tí cisári, králi a zemepáni, ktorí potom prišli, sa tiež k moci nedostali preto, že by prišli s bielou vlajkou či s modlitbou na perách. Neprišli sa opýtať, či nám môžu slúžiť. Prišli s agresiou a krvou. A my sme im ten rešpekt nedali z úcty, ale zo strachu o vlastný život.
Paradox Matky Terezy
A tu sa dostávame k našej súčasnej kolektívnej schizofrénii. Predstavte si, že by dnes do volieb kandidovala strana „Blahoslavené sestry“ na čele s charizmatickou osobou akou bez pochýb bola aj Matka Tereza. Niekto, kto by úprimne a bez výnimiek chcel riešiť problémy chudobných, starších, opustené deti či obete násilia. Zvolili by sme si ju?
Ani náhodou. Väčšina by sa len pousmiala alebo mávla rukou. Povedali by sme si: „Milá zlatá pani, ale ty nás predsa neochrániš pred tými zloduchmi tam vonku.“ A tak radšej hľadáme vlastného „agresora“, o ktorom si naivne myslíme, že bude hrýzť len tých druhých.
Zmluva s diablom
Je to fascinujúci paradox. Slobodne si volíme hulvátov a „silných mužov“, ktorí sa neštítia ničoho, a potom sme úprimne šokovaní, keď sa k nám nesprávajú s úctou. Ale čo sme čakali? Ak má niekto v sebe agresivitu potrebnú na to, aby „zničil nepriateľa“, prečo si myslíme, že tú istú agresivitu nepoužije proti nám, keď prestaneme slepo a naivne poslúchať?
Zlo jednoducho nevie a nemôže vygenerovať dobro
Ak niekoho pokladáme za silného len preto, že je bezcitný k iným, nemôžeme čakať, že nám doma bude budovať sociálnu rovnosť. Človek so svedomím by sa bál Hitlera, ale Hitler by sa Matky Terezy nebál. A my sme sa rozhodli, že na čele musíme mať niekoho, koho sa budú báť.
Lekcia z divočiny
V tomto bode sme ako ľudstvo v hlbokom závese za zvieratami. Vlčia svorka by si nikdy nezvolila za vodcu šialenca, ktorý vedome ničí svojich vlastných. Zvieratá majú inštinkt prežitia, ktorý im káže hľadať silu v prospech celku. My máme „intelekt“, ktorý nám dovoľuje voliť si vlastnú skazu a ešte to nazývať politickou stratégiou.
Sociálna rovnosť je v takomto nastavení absolútne nereálny pojem. Nikdy nefungovala a fungovať nebude, kým naším hlavným motorom bude strach namiesto integrity.
Kým budeme veriť, že zlý človek nám prinesie dobrý život, budeme len otrokmi, ktorí vrtia chvostom a čakajú na kosť od niekoho, kto nás má v skutočnosti v pláne zožrať.
Sme naozaj zvláštny druh. Chceme žiť v mieri, ale moc odovzdávame tým, ktorí mierom pohŕdajú. Možno je čas prestať sa pýtať, kedy príde zmena, a začať sa pýtať, prečo sa tak strašne bojíme dobra.
