Keď hovoríme o pokroku, ale pri prvej príležitosti siahneme po skratke
Je skracovanie štúdia skutočnou pomocou pre slovenské zdravotníctvo, alebo len obchádzaním hlbších systémových chýb? Odpoveď je niekde uprostred. Ak už má prísť ku skráteniu štúdia, musí prísť aj k jasnému, striktnému rozdeleniu kompetencií – pomocný personál od profesionálneho musí byť jednoznačne oddelený.
Všade okolo seba počúvame o pokroku. Chceme napredovať, chceme predbiehať, chceme sa vyrovnať tým najlepším. Máme plné ústa slov ako inovácia, modernizácia, európske štandardy. A potom príde chvíľa, keď máme dokázať, že to myslíme vážne – že vieme udržať niečo, čo sme si raz dobre skopírovali od niekoho iného – a namiesto toho, aby sme to udržali, siahneme po skratke.
Presne to sa deje s modelom vzdelávania sestier „1+4".
Dlho sa pohrávam s myšlienkou, ktorú som si najprv ani nevedela poriadne sformulovať, no čím viac som o téme čítala, tým jasnejšie sa kryštalizovala: prečo to isté neurobíme aj lekárom?
Chýbajú lekári – to vieme všetci. Tak prečo nepovieme, poďme urobiť z lekára strednú školu, nech vie zošiť ranu, dať sadru, urobiť základné vyšetrenie, a špecializácie nech si dorobí, ak bude chcieť?
Znie to absurdne. A právom. Nikoho také niečo ani nenapadne navrhnúť, pretože všetci vieme, čo by to znamenalo – návrat do čias, keď operoval ten, kto sa práve najviac podobal na niekoho, kto to snáď vie. Toto obdobie improvizovaných liečiteľov, samoukov a šarlatánov, ktorí občas naozaj zachránili život, no rovnako často ho aj vzali, sme ako civilizácia prekonali práve profesionalizáciou medicíny. A dnes si nikto nedovolí navrhnúť, aby sme sa tam vrátili.
Prečo si to teda dovoľujeme pri sestrách?
Odpoveď, ktorá z toho vychádza, nie je príjemná: pretože sestru sme si zvykli vnímať ako pomocníčku, nie ako profesionálku rovnocennú lekárovi v tíme. Napriek tomu, že jej práca dnes vyžaduje vysokoškolské vzdelanie, klinické rozhodovanie a plnú právnu zodpovednosť za pacienta, v našich mysliach jej pozícia akosi stále zostala niekde pri posteli, s katétrom v ruke. A keď treba niečo rýchlo a lacno vyriešiť, siahame práve po tejto profesii – lebo podvedome veríme, že to „až tak nevadí".
Najbolestivejšie na tom je, že časť odporu voči zmene prichádza od samotných sestier.
Zdanlivo je to paradox: profesia, ktorá je roky preťažená, vyčerpaná, ukrytá v nemocničných chodbách medzi umývaním pacientov a papierovaním, by mala privítať každú príležitosť na zvýšenie svojho statusu. A predsa, keď sa objaví možnosť posunúť profesiu vyššie – akademizovať ju, oddeliť od manuálnej práce, priblížiť ju k lekárovi ako rovnocennému partnerovi – časť z nich to odmieta.
Akoby univerzitné vzdelanie bolo trestom, nie víťazstvom.
Akoby bolo jednoduchšie sťažovať sa na vyčerpanie, než prijať zodpovednosť, ktorá by ich z neho mohla vyviesť. Nechcem to súdiť zľahka – viem, že za týmto odporom je aj strach, únava, možno aj skúsenosť, že sľuby o zmene v tejto krajine málokedy dopadnú dobre. Ale presne to je ten mechanizmus, o ktorom chcem hovoriť: čakáme, kým sa situácia zvrhne natoľko, že už niet inej cesty než narýchlo poskladané, nepremyslené riešenie – a potom sa čudujeme, že namiesto zlepšenia prichádza ešte väčší chaos.
Robíme to s inklúziou. Robíme to s integráciou.
Robíme to s prevenciou u obetí násilia, pri šikane, pri alkoholizme, či pri dlhodobej nezamestnanosti – pri takmer všetkom, čo si vyžaduje systémový a dlhodobý prístup. Namiesto hľadania skutočných príčin sa radšej uspokojíme s gestami, ktoré pripomínajú prinesenie balíka cukríkov do afrického slumu. Na chvíľu to možno odpúta pozornosť, ale hlad a chudobu to nevyrieši. Skracovanie vzdelania sestier je presne takýmto krokom.
Taliansko si pred vyše dvadsiatimi rokmi prešlo podobnou krízou personálu v zdravotníctve ako dnes my.
Ich odpoveďou nebolo zjednodušiť vzdelanie sestry, ale presný opak – akademizovať ho úplne, presunúť štúdium výhradne na univerzity, otvoriť bakalársky aj magisterský stupeň a špecializačné programy s reálnou kariérnou perspektívou, a popri sestre vybudovať samostatnú, kvalifikovanú vrstvu podporného personálu, ktorá prevzala fyzicky náročné a manuálne úkony.
Nový záujemca o štúdium si tak nevyberal profesiu len podľa toho, ako rýchlo sa k nej dostane, ale podľa toho, kam až sa v nej môže dostať.
Podobnou cestou sa vydali aj ďalšie európske krajiny – Nemecko, Rakúsko či severské štáty dlhodobo investujú do zvyšovania prestíže a akademického statusu ošetrovateľstva namiesto skracovania jeho vzdelávacej dráhy, pretože vedia, že mladých ľudí do náročnej profesie nepriláka jednoduchší vstup, ale viditeľná perspektíva rastu. Nie je to dokonalý systém – aj tieto krajiny dnes bojujú s nedostatkom personálu. Ale ich smerovanie je jasné: pridávať, nie uberať.
My namiesto toho uvažujeme opačne – a nazývame to riešením. Pokrok totiž nie je o tom, koľkokrát vyslovíme slovo inovácia. Je o tom, či dokážeme vydržať pri rozhodnutí aj vtedy, keď je jednoduchšie cúvnuť.
A kým sa nerozhodneme, že vzdelanie, kvalifikácia a odbornosť nie sú prekážka, ale investícia, zostane to, akoby sme dlhé roky investovali všetku energiu do snahy vybudovať moderné diaľnice, a potom, keď sú konečne hotové, začneme uvažovať, či by predsa len nebolo jednoduchšie vrátiť sa ku konským povozom a poľným cestám.
