Odstrániť posla, alebo sa zamyslieť nad posolstvom ktoré prináša?
Keď sa v organizácii, v spoločnosti či v inštitúte objaví problém, existujú v zásade dve možnosti ako reagovať.
Buď sa problém začne riešiť, alebo sa začne riešiť ten, kto problém pomenoval. Druhá možnosť je, žiaľ, častejšia.
Sociológovia tento jav opisujú už desaťročia. Francúzsky mysliteľ René Girard ho nazval mechanizmom obetného baránka: skupina si zachová vnútorný pokoj tak, že presunie napätie na jedného človeka.
Namiesto priznania systémovej chyby vznikne jednoduchý príbeh – problém je ten, kto naň upozornil.
Psychológia skupín pozná aj ďalší mechanizmus: špirálu mlčania, ktorú opísala Elisabeth Noelle-Neumann. Ľudia majú silný strach zo sociálnej izolácie. Preto radšej mlčia, aj keď vedia, že niečo nie je v poriadku. Ticho sa potom postupne stáva normou.
A keď sa niečo deje dostatočne dlho, nastane ešte jeden proces. Sociologička Diane Vaughan ho nazvala „normalizácia deviácie“.
Malé porušenia pravidiel sa opakujú, nikto ich nespochybní, a z výnimky sa stane systém.
Takto nefungujú len organizácie a inštitúcie, ale aj univerzity a dokonca mnohé rodiny. Takto fungujú mnohé firmy, úrady či politika.
Paradox je jednoduchý: veľké zlyhania zvyčajne nevznikajú preto, že by ich spôsobilo pár silných ľudí. Vznikajú preto, že veľa normálnych ľudí sa rozhodne mlčať.
Nie vždy zo zlého úmyslu. Často zo strachu. Zo snahy ochrániť si prácu, reputáciu, pokoj.
Ale dôsledok je rovnaký.
Spoločnosť, v ktorej sa trestá posol a nie problém, sa postupne naučí jednu vec: hovoriť pravdu je riziko.
A to je možno najtichší, ale najnebezpečnejší rozsudok nad každou krajinou, kde sa takéto fenomény stanú normou.
Možno nie je náhoda, že o týchto veciach premýšľam práve pred Veľkou nocou. Čas pádu, pravdy a znovuzrodenia. Posolstvo je jednoduché: zastaviť sa a priznať si, kam sme sa dostali.
Každá spoločnosť má chvíľu, keď si musí povedať – buď teraz, alebo nikdy.
