Máme viac než kedykoľvek predtým – a predsa máme pocit, že nemáme nič. Domovy, ktoré sme si vysnívali, sú tiché ako hroby. Partneri, ktorých sme si vybrali, sú nám cudzí. Práca sa stala únikom, nie naplnením. A televíziu je tiež lepšie nezapnúť.
Čo sa to stalo s našou radosťou? Stratili sme ju, kým sme čakali na dokonalý okamih? Máme všetko, aj to čo za totality sme len so zatajeným dychom v "tuzexe" obzerali, prečo nemáme z toho radosť? Prečo sa usmievame menej? Od čoho vlastne závisí náš úsmev? Od okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť? A čo ak sa mýlime.
Ako sme sa k tomu dopracovali a hlavne čo teraz s tým, by malo byť obsahom našich rozhovorov, diskusií a úvah, no zdá sa, že nejakým spôsobom nám to vyhovuje aj takto, alebo nie?
Pamätám si, ako ma v detstve vedeli potešiť obyčajné veci. Východ slnka nad zakvitnutou čerešňou, voňavý makovník, alebo v zime ten údiv nad krásou obrazcov námrazy na okne. Teraz? Východ slnka mi prináša už len myšlienku aký "hic" opäť zas dnes bude, cena kila čerešní, prináša všetko len radosť nie, makovník bez maku je tiež samý margarín a námraza v zime na oknách auta prináša sériu komentárov, ktoré sem nemôžem uviesť. A to zďaleka nie je všetko. Strácanie radosti zdá sa je nákazlivé, zdá sa je toho všade a stále viac.
Máme domy plné vecí, no naše duše sú prázdne. Nehovorím o frustrácii, nejde o depresiu – to by boli argumenty na celé monografie. Ide o čosi tichšie, prikrádajúce sa. O to, že radosť nám akosi odišla bez rozlúčky. Potichu sa vytratila, keď sme boli zaneprázdnení budovaním všetkého – len nie samých seba.
K tomuto príspevku ma priviedlo uvedomenie si, koľko ľudí v mojom okolí sa "neponáhľa domov". Prekvapilo ma to. Najmä muži. Ženatí, úspešní a zdanlivo "šťastní". Zostávajú dlhšie v práci. Idú radšej všade, len domov nie. Ženy, kolegyne, či kamarátky, tie vydaté, sa síce ponáhľajú, no predsa všetci nosia v očiach ten istý zvláštny smútok.
Na zvedavú poznámku: "Vidím, že domov sa akosi neponáhľaš" - mi odpovie jeden niečo, čo privádza k zamysleniu, niečo čo sa opakuje príliš často, prítomné v príliš mnohých prípadoch. - „Ja som radšej v práci. Čo doma? Tam ma čaká len ticho, alebo výčitky.“
Na moju naliehavú poznámku, že predsa je už neskoro, práca neujde, radosť domova áno, sa dočkám odpovede: - „Domov? Aby som tam počúval, že som zasa niečo zabudol? V práci sa ma aspoň niekto spýta, či si dám s ním kávu.“ A úplne najsmutnejšia bola odpoveď iného kolegu, ktorý poznamenal: "Vieš, moja manželka kopne aj do mojich papučí, keď ich vidí."
Kedy sa z domova stalo miesto, kam sa nechce vrátiť? Kedy sa partnerka stala len "tou", čo mu pripomína chyby a nie tá, s ktorou kedysi sníval o krásnom živote?
My sme si asi povedali, že šťastie príde až potom – a odložili sme ho na neurčito? Lenže „potom“ je nebezpečné slovo. Najprv nám trvá desať rokov, kým si niekoho nájdeme. Potom ďalších desať, kým sa ako tak pozbierame z pôžičiek a keď konečne môžeme žiť… už to akosi nevieme. Zabudli sme. Nevieme sa v tom zorientovať. Nemal nás to kto a kde naučiť. Ako žiť. Ako sa radovať z toho všetkého.
Len úlohy, len výkony, len kalendáre a potom úteky.
Žijeme v dobe prebytku, no citovej podvýživy. Naučili nás všetko – okrem toho, ako sa tešiť. A už ani nevieme, od koho by sme to mali "odpozerať". Doba, ktorá potrebuje motivátorov, koučov, influencerov, aby nám povedali z čoho a ako sa máme radovať. A ak to nestačí, motivácia sa nedostaví, radosť sa vytráca, prichádzajú na rad terapeuti, psychológovia, poradcovia a poradne.
Spoločnosť, ktorá glorifikuje výkon a potláča nehu, zanecháva za sebou generáciu tichých ľudí. Tichých mužov. Tichých žien. A ešte tichších detí. Vzťahy sa nerozpadávajú kvôli veľkým zradám, ale kvôli tisícom drobných opomenutí, ktoré časom vychladnú do ľahostajnosti.
Radosti sa nevytrácajú náhle. Len sa dlho, potichu, odkladajú. Musíme sa naučiť tešiť znova. Z vône kávy pripravenej doma. Z toho, že niekto sa práve pri nás zobúdza. Z obyčajného „Dobré ránko“, ktoré zaznie v našej kuchyni. Toto všetko vnímajú aj naše deti. Buďme tými, akých by sme raz chceli vidieť ich. Neučme deti, že šťastie príde až po diplomoch, splatených pôžičkách a povýšeniach v práci.
Aj keď sme zabudli na rozhovory, aj keď naše deti poznajú všetky funkcie Minecraftu, ale netušia, koľko cukru si dávame do kávy.
Nie je neskoro. Začať sa dá aj dnes. Pri stole. Počínajúc raňajkami, ktoré deťom pripravíš. S očami, ktoré sa pozerajú, nie len mihajú ponad mobil. Kde z ticha, ktoré nás delilo, sa môže zrazu stať priestor, v ktorom sa opäť počujeme. Kde autenticita je niečo, čo sa nedá naučiť – čo sa žije. Kde gestá už teraz majú dopad – už len tým, že sú. Začnime opäť žiť ako rodina, rodina sa nám za to odvďačí. Prinesie nám radosť.
Si tu aj ty? Áno ty, ktorého manželka sa radšej pozerá do mobilu ako na teba. Našiel si sa tu?
Poď teda spolu so mnou dopísať dodatok k záveru tohto článku, ktorý otvorí dvere. Nie ako útek, ale ako výzvu. Ako sa z toho dostať? Neexistuje univerzálny návod na návrat k radosti. Ale možno existuje návrat k sebe. Kde ty sám môžeš vytvoriť domov, do ktorého sa rád vrátiš každý večer. Kde ťa manželka s radosťou bude očakávať. Kde deti budú cítiť radosť, vidieť prijatie a vnímať harmonickú atmosféru. Možno stačí začať tým najmenším; Si prvý, ktorý musíš zdvihnúť oči od telefónu.
Spýtať sa doma: „Ako sa cítiš?“ – a naozaj počúvať odpoveď. Nepotrebuješ odísť do Indie a naberať tam inšpiráciu ani prečítať 12 motivačných kníh. Možno len stačí nezabudnúť sa usmievať. A keď príde ticho, nepodľahnúť mu, ale prehovoriť. Aj keď len šeptom: „Chcem sa znova tešiť. So sebou. S tebou. S nami.“
Týmto sa článok neuzatvára ako múr, ale otvára ako okno. Napíš si tvoj vlastný imaginárny článok: „Ako sa znovu naučiť radovať – malá osobná revolúcia.“
A ver mi – radosť naozaj nájdeš v okamihoch. Nie vo veľkých plánoch, ale v malých návratoch k sebe. Možno práve v tom, že si konečne spolu sadnete za stôl. Možno niekto konečne odloží ten mobil. Možno niekto iný vypne výčitky. A možno vďaka tomu raz prídeš domov a manželka ťa privíta úsmevom – nie už zazeraním na papuče, ktoré si nechal v strede chodby. Možno sa znova začneš tešiť domov. Nie preto, že tam niekto čaká, ale preto, že tam niekto rád čaká práve na teba.
A od toho už nie je ďaleko k radosti. Ani k harmonickému domovu. Ani k tomu, čo ste si kedysi sľúbili. Možno ste zablúdili, ale to ešte neznamená, že ste sa stratili. Takto si si to vysníval, alebo sa mýlim? A prestaň sa prosím vyhovárať na politickú situáciu v krajine.
