Japonské decko mu delikátne ohavným pohybom prerezalo krk. Pomaly...pomaly, aby esencia každej karmínovej kvapky vyplnila prázdnotu, vyplavila čriepky posledného ja, posledného ty.
Skonal. V chlade a smrade nebytia je to podobné ako v lone, ktoré vás vyvrhlo na svet. Všetko smrdí rybinou. Či už sa vám smeje do ksichtu hrdý japonský fotrík, alebo prechlastaný bezdomovec, stále je to o tom istom. Výber je len ilúzia. Mokvajúce nánosy bordelu, zaseknuté v rozškľabenom výraze.
Zjedli, čo mohli. Zbytok odniesli na balkón a nasledujúci týždeň sa svorne, v kruhu lásky stretávali s iskričkami v očiach, sledujúc čarovný spektákel. Zrod nového života. Tučné žlté larvy, pištiace v intenzívnej žiare letného slnka. Graciózne prešmyky a kľučky ich mäsitých telíčok cez blanité, zoschnuté pozostatky. Užívali si jeho smrť. Dietky Božie, v celej svojej kráse a plnosti požehnania.
V tom všetkom dianí, požehnaní a smrade sa spýtal Boha:
"Koľkokrát môže človek zomrieť?"
***
"Prestaň ho tak vykrmovať. Veď to nie je zdravé." - "Prosím ťa, láskavo sa nestaraj o to, ako vychovávam svoje dieťa. Troška zmrzliny ho nezabije...Ten zmrzlinár má nádherný úsmev."
Jeho matka chcela mať slávneho potomka. Rozhodla sa teda konať a niečo s tým boptnajúcim, asymetrickým bochníkom spraviť. Mal mať úsmev halywúdskej celebrity a penis s lakťami. Doktor však pri operácii myslel viac na tlak alimentov, prípadne ceny benzínu. Boh vie, ale nepovie. Každopádne sa to celé posralo. Obväzy opadli, doktor spáchal samovraždu. Možno kvôli manželke, možno kvôli delfínovi.
Takto si to nepredstavovala. Chcela čosi vyťažiť z tej úbohej existencie, ktorú ostatní volali (a ju vždy naplo) jej dieťaťom. Nuž, stvorila len další stupeň na rebríčku monštrozity.
Predala ho za solídne prachy.
Vyskakoval, pískal, špliechal / fetovala, nasávala, šukala
Všetci milujú delfíny. Elegantné, vznešené tvory. Sršiace akousi tajomnou inteligenciou.
Musel sa usmievať, skúšal bojovať ale márne. Nikto nevidel jeho slzy, rozptýlili sa vo vode. Nikto ho nepočul kričať o pomoc, volať mamu. Delfíny radostne štebocú, ich výraz navždy vykrivený v úsmeve.
"A naša dobrodružná exkurzia pokračuje v Afrike, kde vidíme silných ujov, ako rýchlo vyhrabávajú mŕtvoly z hrobu, v ktorom je veľa ľudí." - "..pani čelka, pani čelka!!" - "Áno Robko?" - "A čo s nimi tí ujovia budú robiť?" - "Dobrá otázka Robko. Vieš, oni ich kúsok po kúsku rozrežú, kým sú ešte čerství, zbavia ich vnútorností a všetkých vecí, ktoré nám nechutia...a pekne ich hodia na grill. Ľudia ich potom papajú ako mäsko v burgeroch." "...pani čelka a bude aj z nás mäsko?"
Najhoršie na všetkom bolo, že nemal zmrzlinu. Hoci už mnohokrát videl na svojej show ľudí držiacich ju v ruke, nevedel ako ich osloviť a vypýtať si čo i len za jedno obliznutie. Mohol len špliechať, pískať. Nesmierne ich to bavilo.
Pretože detské nosy nie sú zmzliny a striekajúca krv je do dnešného dňa veľmi negatívne vnímaným javom v civilizovanej spoločnosti, bolo rozhodnuté. Tuším to mal byť klinec do hlavy..alebo elektrošok? Už neviem. Matka tomu zabránila, z lásky. K peniazom. Prišla s tým na poslednú chvíľu, delfínia reality show.
"V čom vidíte hlavný problém?" - "Ide tu o veľmi komplexnú otázku. Za primárny, určujúci podnet však považujem túžbu jedinca po niečom, čo nikdy nemôže mať. Jedinec sa zdá byť nadovšetko stratený i napriek dvom rokom prežitým v oceáne. Dá sa badať neprelomiteľná fixácia, rovnako ako aj neprenikuteľná bariéra. Možné riešenie by...."
S modrinou pod okom hľadí na synovu fotku. Trasúcim prstom prechádza po jeho ľudskej tvári. Nahá noc a tažký výdych. Hlaveň, hlava, hlasné zmierenie. Posledné zbohom, zbrklo načarbané na tažké biele záclony. Steká ticho, akoby tam bola večne, tá hmota, ten humus. Cudzí v cudzie verí. Už len bozk na chladné pery. Nič viac.
Ľudia mu nerozumeli, zvieratá sa ho báli. Celý svet ho sledoval. Bol sám, stratený v temných hĺbkach...Svetlo na kamere zhaslo. Zrútil sa mu svet. Boh sa ho pýtal:"Ako žiješ?" Nemal slov, navyše sa bál, že už všetky slová pozabúdal. V odpoveď sa silno zamračil, dlho hladiac na Boha, usmerňujúc všetok hnev, smútok, obavy do jediného intenzívneho pohľadu. Boh mu jeho úsmev opätoval. Delfín nerozumel, lebo už dlho nebol nič, len delfín.
***
Vytiahli ho z tej brečky plnej kúskov mŕtvych rýb. Položili ho na červený koberec, viac nevidel kvôli tomu slnku. Len koberec a zmrzlinu v rukách dieťaťa. Konečne sa nad ním zmilovali, konečne na jazyku pocíti tú slastnú chuť, tak dlho mu odopieranú.
Dieťa sa nad ním skláňa, podáva mu zmrzlinu. Je šťastný! Šťastný, šťastný, šťastný!!
Otvára ústa, vyplazuje jazyk, píska. Vo chvíli, keď už má zmrzlinu na dosah, slnko zahalí sýty biely oblak smogu. Delfínove oči sa stretnú s očami dieťaťa, je v nich jeho matka, mamička. A iba ticho, tichúčko pošepká mu tak, ako to len ona vie:
"Ľúbim ťa."
