Žil si celkom príjemný život, celý deň mohol ukazovať ľuďom plnohodnotné a duchaplné programy argentínskej výroby a im podobné. Človek by si povedal, že sa nemá na čo sťažovať. Dokonale využíva svoj potenciál a kvality (niekedy sa mu podarilo vydať zo seba naraz zvuk aj obraz), zaujímajú sa oňho mladé, krásne, inteligentné študentky, občas z neho aj prach utreli. Na svoj vek jednoducho perfektná kondička. Čo viac si mohol priať?
Nikoho by ani nenapadlo, že, chudák, má jeden závažný problém. Trpel komplexom nízkeho sebavedomia. Je pravda, že ho jeho mladé, šarmantné majiteľky zapínali hneď, ako vyliezli z teplých perín, ešte pred rannou kávou, a mohol teda úplne naplno dokázať a pociťovať svoju užitočnosť a potrebnosť. Ale televízor mal na to svoj názor. Bol totiž z dobrej rodiny s ďalekosiahajúcim rodokmeňom a potrpel si na to, že keď už raz pracuje, tak nech si to teda všetci aj patrične všímajú.
Problém bol v tom, že jeho majiteľky potrebovali ku všetkým svojim činnostiam len pocit, že nie je ticho a niečo na nich rozpráva, prípadne aj pozerá a nepotrebovali sa pozerať ony naňho. A tak si náš televízor jedného krásneho večera zmyslel, že ich vyskúša a zistí, či to s ním myslia vážne, alebo ako to celé v skutočnosti je. Vymyslel si na to špeciálny plán. Pokazil sa.
Najprv vypol zvuk a po márnych snahách opraviť ho fyzickým kontaktom ruky majiteľky a jeho cteného panciera, vypol aj zvuk. Na priváte nastalo ticho. A televízor sa mohol spokojne pozerať na reakcie, ktoré vyvolal. Od počiatočného hnevu, cez beznádej až po úplné zúfalstvo. Presvedčil sa, že bez neho naozaj nemôžu poriadne fungovať, že bol ich ozajstným priateľom a mysleli to vážne, hoci sa to tak občas nejavilo. Chýbal im a mal z toho dobrý pocit. Nevedeli si bez neho poradiť a to ho tešilo. Konečne sa presvedčil, aký je veľmi, veľmi užitočný a nenahraditeľný. Ostalo po ňom len smutné a prázdne ticho.
A ticho je nebezpečné. Môže sa stať, že sa v tom tichu náhodou nechtiac zrazíme so sebou samým. A to môže byť naozaj nepríjemné...
