A tak putoval, učil sa nové veci, hľadal, skúmal,vytváral vzťahy, staval a búral, bojoval, vyhrávala prehrával, žasol, tešil sa a smútil. Prekonal mnohéobdobia, zodpovedal si mnohé otázky a zdalo sa mu, žepochopil, čo je potrebné. Myslel si, že už vie, kde jepravda a ako sa za ňou dá ísť. Všetko boloviac-menej perfektné a človek sa tešil, že našiel zmyselživota, že pochopil o čom to všetko je, že robí plnoužitočných a svetuprospešných vecí.
Zanajväčší dar považoval priateľstvo so Svetlom, lebopochopil, že bez neho nič nie je naozaj. Veril, že to čo robíje správne, má to zmysel a cieľ, naplní to celýjeho život, jeho samého, Svetlom. Ani najmenej nepochyboval,že by niečo nebolo v poriadku.
Až po čase začal mať zvláštny,nevysvetliteľný pocit. Zdalo sa, že niekde nastala chyba,akoby Svetlo začínalo blednúť. Človek vedel, žechyba je na jeho strane. Najťažšie na tom bolo, že nikto z jehoďalších priateľov nemohol pochopiť čo ho trápi,lebo oni videli Svetlo jasne. Nerozumeli ako je možné, že onho už nevidí. Chceli mu pomôcť, ale bolo to ťažké,lebo nemohli, nechápali. Rozhodnutie bolo len na ňom. A vtedyčlovek trochu zabudol na všetko, čo sa na svojej ceste naučil.Vybral si nesprávny smer a vzďaľoval sa od Svetla stáleviac. Akoby naschvál. Len aby sám seba presvedčil, ževývoj situácie je nezvratný, že lepšie to užnebude, že sa to nedá zmeniť. Prestal sa snažiť nájsťriešenie, začal utekať. Prečo od Svetla, ktoré ho„opustilo“, preč od priateľov, ktorí mu „ublížili“.Nechcel si spomenúť na nič z toho, o čom bol kedysipresvedčený, že je správne. Chcel začať niečo iné,niečo, čo so Svetlom nebude mať nijaký súvis, hoci v hĺbke duše cítil, že robí veľkú chybu,že je to len jeho zaťatosť, pýcha a hlúposť.
Nechcel opustiť svojich priateľov a to, čo tak dlho budoval apoznával. Ale už mal dosť tých povzbudení, žemu všetci veria, že to dokáže, že musí, že totreba, že sa to tak má, že je to správne, že je vňom dostatok síl na zlepšenie, že musí ostatnýmniečo dokázať... Nepotreboval to, hoci ho to potešilo.Potreboval len vypočuť a byť prijatý, aj keď nepochopený.Potreboval aspoň jedno srdce ochotné objať to jeho zmätenéa neisté.
Bojoval sám so sebou. Vedel, žemajú pravdu, ale nevedel prečo, nevedel ako, nevidel zmysel,cieľ, už nechcel, nevládal. Svetlo z jeho života akoby úplne odišlo. Už ho nevidel ani necítil. Rozhodol sa definitívnevšetko opustiť. Skočiť z útesu do neznámej novejkrajiny, inej ako bola tá jeho.
A bol by to urobil, keby nemaltakých priateľov, akých mal. Pri spomienke na to, ženikdy nepochopia, prečo sa tak rozhodol; s vedomím koľkoenergie, času, sebaovládania a priateľstva doňhoinvestovali, zistil, že to nemôže urobiť. Nechcel, aby sahnevali...mal ich rád a preto na úplnom konci útesuzastal a otočil sa.
Nevidel nič, nevidel do cieľa, nevedel ani,kde je nejaký cieľ, ale pod nohami zbadal cestu. Nejasnúa plnú kameňov, ale bola to cesta. A keďže bol celýživot zvyknutý putovať, pochopil, že možno na začiatokbude stačiť, ak zmyslom a cieľom bude cesta. Vedel, že bude dlháa ťažká, ale už sa rozhodol.
A vydal sa v ústretySvetlu.
