Je večer. Prichádza tehotná matka s tromi deťmi a jednou „igelitkou“. Odteraz ma musia volať svojím domovom. Ktovie koľkým v poradí... Ale trochu sa tešia, aspoň chvíľu majú kde spať aj čo jesť. Moje múry ich chránia pre tým, čo sa im vyhráža, že ich zabije lebo existujú.
Iná matka odchádza. Vracia sa tam, odkiaľ pred pár mesiacmi so strachom utiekla. Vracia sa kvôli deťom a možno trochu aj kvôli sebe. Bol to jeden z mála ľudí, ktorý hovoril, že ju má rád. Určite už bude lepšie, zmení sa...
Prichádza dievča. Je tehotná a úplne zúfalá.
Na dvore matka kričí na svoje deti a berie veľkú varechu. Niečo vyviedli. Už sú zvyknuté, mama sa vykričí, vytrieska ich a môžu vyvádzať ďalej.
Deti prišli zo školy, potrebujú pomôcť s úlohou. Matka sedí a pije kávu, potom pôjde upratovať, pozerať televízor, pripraviť večeru a... je čas ísť spať. Na úlohy si nespomenula.
Ľudia to nechápu. Pýtajú sa, ako tu niekto môže pracovať a žiť s takými ľuďmi. A odpoveď? „Tí ľudia“ nikdy nezažili nič iné len krik a bitku. S nimi sa nikto neučil. Nikto im nepovedal, že vzdelanie je dôležité. Ako majú vedieť, že sa to dá aj inak? Treba ich to len naučiť.
Všade počuť detský plač a krik. Detí behajú, skáču, majú milión otázok, nedajú človeku čas ani sa najesť, ani napiť, občas ani nadýchnuť, sú všade.
Ako to tu môžete s nimi vydržať??? Je to neznesiteľné. No, občas je:-) Ale oni len hľadajú niekoho, kto si ich všimne, niekoho, pre koho sú dôležité a kto by ich mal rád. Ich mamy to nezažili, nemôžu dať svojim deťom niečo, čo nemajú. Treba ich to len naučiť.
Polovica mesiaca, čas vyplácania hmotnej núdze, materskej a iných dávok. Týždeň bude dobre, budú sladkosti, cigarety, časopisy, telefón...A potom bude treba prať, jesť, zaplatiť škôlku, lieky, kúpiť plienky...Hmm, lenže už nie je z čoho. A tak je to každý mesiac.
Ako to môžete vydržať? Prečo je to tak? Prečo nerozmýšľajú dopredu? Prečo sa nepoučia z vlastných chýb? Lebo tak žili celý život. Nikto ich nenaučili hospodáriť a myslieť dopredu. A tiež chcú mať „dobré veci“ ako všetci ostatní ľudia. Nechcú byť „chudákmi“, ale nevedia sa z toho dostať sami. Treba ich to len naučiť. Opakovať, vysvetľovať a ukazovať stále dokola. Raz to pochopia.
***
To všetko vidím a ešte oveľa viac, každý deň.
Vidím, ako „tí ľudia“ chcú žiť obyčajný, normálny život. Mať vlastný domov a rodinu.
Vidím ako sa zamestnanci snažia naučiť ich to, čo mali vedieť od svojich rodičov a tí zas od svojich...Vidím, ako sa snažia preťať začarovaný kruh. Vidím, ako niekedy strácajú nervy, slová, nádej...Ale len na chvíľu. Lebo vidím ďalších ľudí, ktorí idú okolo a rozmýšľajú, ako by mohli pomôcť. Potom sa vrátia a donesú banány, pomaranče, jablká...usmejú sa a odídu. Nič za to nechcú, neprezradia ani svoje meno. Alebo prinesú oblečenie, školskú tašku, hračky po deťoch a čokoládu. Vyriešia tým pár problémov a slnko začne svietiť viac.
Vidím, že keď sa konečne niečo podarí zmeniť, treba začať úplne od začiatku s niekym ďalším, ale práve tak to má byť.
A potom vidím iných ľudí. Pýtajú sa, načo je to všetko dobré. Načo sa snažiť, keď „tí ľudia“ nikdy nebudú iní, keď „tí ľudia“ sa vôbec nesnažia zmeniť, keď je to ako psychiatria, alebo niečo horšie. Pýtajú sa, prečo sú „tí ľudia“ takí a prečo, prečo, prečo.... Ale akí? Špinaví, zanedbaní, nešťastní, zúfalí, opustení, nahnevaní, osamelí, stratení? Je na to tisíc odpovedí. Ale tie nie sú dôležité. Treba zmeniť otázku. Čo môžem urobiť preto, aby boli iní? Naozaj im chýba len jedno. Láska. Nikdy naozajstnú Lásku nevideli a nezažili. Treba im ju ukázať.
***
Som len taký obyčajný dom núdzového bývania. Tých, čo prichádzajú vítam s otvorenou náručou a tým, čo odchádzajú prajem, aby sa už nikdy nemuseli vrátiť. A všetkých, čo chodia okolo prosím, aby sa modlili za tých „vnútri“. Za jedných, aby mali dosť lásky na rozdávanie a za druhých, aby ju dokázali prijať.
A prečo som sa ešte nezrútil? :-)
Mladá matka, skôr ešte dieťa, so svojimi dvomi deťmi odchádza. Vďaka odvahe a snahe a tomu, že sa nedala zlomiť má prácu a nový domov. Svoj a naozajstný. Verím, že sa im to podarí, aby sa už nemuseli vrátiť. Iba ak na návštevu.
Matka s malým bábätkom hovorí jednej zo sociálnych pracovníčok, že je ako jej sestra, lebo nikdy svoju rodinu nemala.
Dievčatko beží cez celý dvor, aby mohlo objať vychovávateľku, ktorá práve prichádza.
V schránke bola pohľadnica. Od jednej z bývalých mamičiek. Píše, že jej tu zachránili život. A nie len ten jej...
Tak preto. :-)
