Žil v ňom človek, celkom spokojným a pokojnýmživotom. Mal niekoľko veľmi dobrých priateľov, na ktorých samohol obrátiť aj o druhej v noci a radi mu pomohli. Aj to viackrátv živote urobil a veľmi si preto vážil ich priateľstvo. Vždy,keď bola príležitosť, snažil sa im povedať alebo dokázať, akísú výnimoční ľudia.
Jedna vec ho však trochu trápila celýživot. Vedel, že každý človek je iný a každý dokáže niečoiné. Mal však pocit, že on je výnimka potvrdzujúca pravidlo.Nechcel veriť, že by niečo robil naozaj dobre, že by bol v niečomoriginálny, jedinečný, že by pre niekoho bol aj on výnimočný aniečo znamenal. Tak veľmi si prial byť ako jeho priatelia, ktorímu toľkokrát pomohli, počúvali ho a tak veľa dokázali. Bolpresvedčený, že on je len úplne obyčajný človek a nikomu by nechýbal.
A čo jeho priatelia? Oni zasa zavýnimočného pokladali človeka z dreveného domčeka. Problém bollen v tom, že mu to „zabudli“ povedať. Nenapadlo im, že bypotreboval občas počuť v čom je výnimočný, že pre niekohoveľa znamená a že ho majú radi.
Človek o svojom pocite nikdynehovoril, až raz sa náhodne preriekol. Vtedy si jeho priateliauvedomili, že je dôležité ľuďom povedať v čom konkrétne súdôležití a významní. Pochopili, že stačí niekoľkojednoduchých slov a na svete bude o jedného výnimočného človekaviac. Ich priateľ bude vedieť, že pre niekoho niečokonkrétne urobil, pre niekoho veľa znamená. A tak sa človek zdreveného domčeka stal výnimočným.
Stačí niekoľko úplne jednoduchýchviet a svet bude plný výnimočných ľudí.
