Komplikované na tom bolo to, že Veľkí sa veľmi často (skoro vždy) považovali za Malých a naopak Malí si príliš často mysleli, že sú Veľkí.
Počas svojich ciest sa stretol s mnohými ľuďmi, Malými aj Veľkými. A práve tí, ktorí sa považovali za Najmenších, zohrali v jeho živote a v živote ďalších ľudí dôležitú úlohu. Práve oni zmenili veľa vecí k lepšiemu. Ako?
Svojou nenápadnou prácou. Svojim vytrvalým bojom za dobro. Keď sa nevzdávali ani v čase, kedy išli všetci a všetko proti nim. Keď pracovali najlepšie ako mohli, hoci to nikto skutočne neocenil. Keď prekonali samých seba, aby bolo na svete lepšie nielen im. Keď pokračovali v práci aj po tom, ako zistili, že polovica ich snahy bola zbytočná a zmarená. Svojim príkladom toho, že problémy sa dajú vždy prekonať, záleží, ako sa k nim postavíme - oni nechodili zamračení a nahnevaní na celý svet (hoci na to možno mali právo), ale s pokojom a radosťou niesli celý náklad - aj keď občas príliš ťažký. ...
Človek pochopil, že ľudia nie sú vždy takí, ako vyzerajú alebo za akých sa považujú. Často je to naopak a Veľkí sú Malými, zatiaľ čo Malí sú naozaj Veľkými. A uvedomil si, že je na čase poďakovať a oceniť tých Veľkých. Nie preto, že si to zaslúžia. Budú konať rovnako aj bez verejne priznaných zásluh a poďakovaní.
Ale možno práve preto...
