Zaoberali sa najnovšími výdobytkamikozmetického priemyslu a navzájom si radili, ktorá pleťová voda, krém,prípravok, je na čo dobrý. Rozoberali, čo sa najlepšie hodí namokrú pleť, ako sa zbaviťneestetických vyrážok, ako nemať príliš alebo primálo zelenú pokožku....
Nastrome blízko rybníka driemala sova Alexandra. Vyrušila ju všakbúrlivá debata štyroch rosničiek a tak chtiac – nechtiac počúvala, očom sa rozprávajú. V zápale boja sa Otília spýtala svojichpriateliek, či by jej nevedeli poradiť, čo je najlepšie navysušenú pleť a proti vzniku vrások, pretože tvár „je tojediné a najlepšie, čo mám“, a preto si chcela tento svoj jediný dar udržať čo najdlhšie.
Alexandra už nepočula, čoostatné priateľky poradili Otílii, pretože sa hlboko zamyslela.Otíliu poznala už dlhšie a vedela, čo ju trápi. Vedela, žeOtília by veľmi chcela mať štíhlu postavu, tak ako jejkamarátky, ale nedarilo sa je to dosiahnuť žiadnou diétou anicvičením. Vedela, že sa cíti veľmi osamelá. Najmä odvtedy, čosa jej najlepšia priateľka vydala. Vedela, že jediné, čo si nasebe cení a pokladá za pekné je tvár. Vedela, že inak sa nepokladá sa za nijako výnimočnú. A bolo jejsmutno.
Mrzelo ju, že za celý Otíliin život sa nenašli kamaráti,ktorí by jej dokázali, že jej cena nie je v jej tvári, ale v silejej osobnosti. Otília bola veľmi citlivá, empatická rosnička,ktorá mala úžasnú schopnosť vyčariť úsmev na tvárachvšetkých naokolo. Dokázala diplomaticky a v čo najväčšom mieririešiť konflikty a problémy. Keď bolo treba niečo urobiť alebozariadiť a nebol nikto, kto by sa na to odhodlal, vždy to bola ona,kto situáciu vyriešil. Vedela úžasne komunikovať so všetkýmidruhmi pováh a všetci ju mali radi. Vyžarovalo z nej niečozvláštne príťažlivé. A o to smutnejšie znel Alexandre Otíliin výrok.
Na svete je veľa rosničiek, ktoré si myslia, že ich tvár je "to jediné, čo majú". Škoda.
