Ale obyvateľom kráľovstva to ani trochu nevadilo. Trpeli totiž zvláštnou neznámou chorobou. Spôsobovala, že boli úplne spokojní so všetkým, čo kráľ a radcovia vymysleli. Nezamýšľali sa nad tým, že ich rozhodnutia sú nezmyselné a hlúpe. Ľahko sa dali oklamať peknými slovami, nehľadali pravdu a nezaujímalo ich nič okrem seba. Boli akoby slepí a hluchí voči všetkému čo sa okolo nich dialo a týkalo sa niekoho iného ako ich samých.
Našťastie, nie všetci obyvatelia kráľovstva trpeli touto chorobou. Postupom času sa vytvorila v kráľovstve skupina. Nazvime ju „Ľudia“. Prekonala množstvo prekážok, zavretých dverí, nepochopenia a odsúdenia, aby vytvorila systém pomoci spoluobčanom, ktorí ju potrebovali. Jedným zo spôsobov pomoci boli nové Domovy pre opustené a dobité mamy a ich deti. Tu našli pochopenie a pomoc aj uprostred noci. Pracovníci vyvíjali všetko úsilie aj nad rámec svojho pracovného času a povinností, aby pomohli zahojiť rany na dušiach týchto ľudí. Poslanie „Ľudí“ bolo ťažké, ale ich snaha prinášala ovocie. Až kým...
Jedného dňa sa „múdri“ radcovia rozhodli, že musia skoncovať s takýmto „podvratným živlom“ v krajine a vymysleli diabolský plán. Nečestne schválili niekoľko naoko celkom neškodných rozhodnutí a zákonov, ktoré mali Domovy navždy zničiť. Najprv rozhodli, že mama s deťmi musí bývať v takom Domove, ktorý je najbližšie k jej pôvodnému, z ktorého musela odísť. Vôbec im nevadilo, že to znamenalo veľké nebezpečenstvo pre ňu aj jej deti. Vôbec im nevadilo, že tak ohrozili mnoho životov. Vôbec im nevadilo, že to bolo nezmyselné a hlúpe rozhodnutie. Vôbec im nevadilo, že nepoznali realitu....
A tak sa mamy s deťmi museli znovu, po ktovie koľkýkrát v ich živote, presťahovať do ďalšieho nového Domova. Len preto, aby splnili nezmyselný zákon. Znovu museli opustiť ťažko vybudované vzťahy a znovu nájdené rodiny. Museli odísť, možno navždy, zo životov tých, ktorí ich mali radi. Potom radcovia označili všetky Domovy za kráľovstvoohrozujúce a novým rozhodnutím zrušili kráľovskú finančnú podporu Domovov. Tak ich nechali pomaly z kráľovstva zmiznúť. Vymysleli samozrejme „geniálne“ náhradné riešenie, ktoré však bolo riešením len na papieri.
A nikto sa nebúril, nikto nevyhlásil štrajk ani revolúciu. Nikto. Lebo tí, ktorých sa to týkalo, nevedeli ako alebo už na to nemali energiu a silu. A tí, ktorí vedeli ako, tých sa to netýkalo alebo o tom nechceli vedieť. A trpeli tou zvláštnou chorobou. Je predsa ľahšie nevidieť, nepočuť, nevedieť...ako niečo urobiť. Zdalo sa, že boj je dopredu prehraný. Radcovia mali zbrane, proti ktorým boli „Ľudia“ bezmocní. A dúfať, že by sa zmenilo obsadenie vedúcich postov bolo absolútne zbytočné. „Ľudia“ vedeli, že aj pri najbližších voľbách ľud kráľovstva trpiaci zvláštnou chorobou znovu zvolí rovnakých radcov. Mohli sa len bezmocne pozerať ako padá všetko, čo tak dlho a namáhavo budovali.
Ale ako to už v rozprávkach býva, do kráľovstva prišiel princ – záchranca. Nemohol vyriešiť problém, nemohol uzdraviť obyvateľov z ich choroby, nemohol prinútiť radcov robiť to, čo by chcel, nemohol...alebo skôr nechcel. Bola by to len manipulácia a obmedzovanie slobody „slobodných“ obyvateľov. Mohol však urobiť niečo iné. Vyčerpaným „Ľuďom“ vlieval do srdca nádej, povzbudzoval ich, aby sa nevzdávali a bojovali ďalej, lebo to má zmysel. Navrhol niekoľko nových nápadov a možností, kadiaľ ďalej ísť. Veril, že vymyslia vhodné riešenie. Veril, že bude lepšie. Neurobil nič a pritom urobil veľmi veľa. Veril.
A ako to všetko dopadlo? Uvidíme...
