Medzinárodný menový fond nebol už dlhšiu dobu ochotný poskytnúť ďaľšie úvery ukrajinskej vláde, ktorá odmietala realizovať potrebné reformy. Bez rýchlej finančnej pomoci čakal Ukrajinu bankrot. Zo zreteľom na neprehladnú politickú situáciu v Kyjeve sa Putin potom rozhodol počkať s pomocou. EÚ pochopila, že teraz bude musieť ponúknuť vlastnú finančnú pomoc a vyslala svoju emisárku Lady Ashton do Kyjeva. Na to sa vybral pre zmenu Janukovič do Soči, aby pokračoval s Putinom v započatom obchode. Poznanie Barosa a Merkelovej, že užšie partnersvo s Ruskom a priblíženie sa Ukrajiny k EÚ sa navzájom nevylučujú prichádza až teraz, čo je pomerne neskoro. Mlieko je už rozliaté.
Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať o ruskej ponuke ktorú urobil Putin nedávno na EU-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekladú, treba tu byť ale aktívny.
Pre tieto premrhané možnosti spolupráce s Ruskom je tento diletantizmus Európskej únie do neba volajúci. Vyše dve desaťročia sa okrem Poliakov, pobaltských štátov a Švédska žiadna európska vláda, včítane slovenskej, politicky o Ukrajinu prakticky nezaujímala. Európania boli nevšímaví, keď sa premiérka Tymošenková spojila s najsilnejším protivníkom Janikovyčom z dôvodu, aby politicky oslabila svojho spolupútnika z oranžovej revolúcie Juščenka. Tento boj o moc nieleže vtedy zabránil demokratických reformám na Ukrajine, ale vystlal cestu k moci práve Janukovičovi. Preto nebol žiadny dôvod spájať podpis asociačnej dohody zo strany EÚ s podmienkou prepustenia Tymošenkovej z väzenia. To bolo fakticky vydieranie Ukrajiny zo strany EÚ. K tomuto poznaniu prišla nakoniec aj sama Tymošenková, ale v podstate dosť neskoro.
Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom. To by nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa považuje za európsku krajinu. Veď aj samotný Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente.
Išlo hlavne o to, aby EÚ, atlantická aliancia a najmä Nemecko, ktoré sa voči Rusku stavajú do role "strategického partnera", tieto reči naplnili konečne aj skutkami. Lady Ashton, akoby európska ministerka zahraničia, nemá ani potuchy o tom, ako sa robí zahraničná politika a to najmä vo východnej Európe. Teraz tu máme následky toho diletantizmu v podobe Ukrajiny. Bez zapojenia Ruska sa nedá robiť v tejto časti Európy žiadna "európska politika". Zahraničná politika Európskej únie tu teda zlyhala na celej čiare.
Západ totiž dosť dlho provokoval Rusko aj zaťahovaním Ukrajiny do NATO, čím vážne poškodil svoje vzťahy s Ruskom. Američania už počas oranžovej revolúcie masívne zasahovali do ukrajinskej politiky s cieľom, dotlačiť Ukrajinu do NATO. Nejako im pritom asi uniklo, že na Ukrajine žije vyše 9 miliónov Rusov, viacerí dokonca s ruským štátnym občianstvom. A táto krajina mala byť na nátlak USA vojensky podriadená NATO? Rusko si to vyhodnotilo celkom racionálne, ako ohrozenie ich národnej bezpečnosti. Veď po rozpustení Varšavskej zmluvy v roku 1991 bolo Rusku prisľúbené (za čias Gorbačova), že sa NATO nebude ďalej rozširovať na východ. A čo sa následne dialo?
Prijatím pobaltských štátov, Poľska, Slovenska, Rumunska, Bulharska a ďalších sa táto dohoda porušila a Rusko sa cíti stále viac obkolesené krajinami NATO. Od nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 táto udržuje úzke vzťahy s NATO a 1994 uzavrela, ako prvá krajina tzv. „Partnerstvo pre mier" a podielala sa potom na akciách na Balkáne. Ukrajina je v Euro-atlantickom partnerstve a v roku 1997 uzavrela s NATO „Chartu o mimoriadnom partnerstve" a zároveň otvorila v Kyjeve aj kanceláriu NATO. V roku 2000 sa už zúčastnila v rámci spoločných manévrov „Trans-Carpathia 2000", vojenského cvičenia, kde sa trénovala práve „krízová intervencia". V roku 2006 otvorilo NATO na Ukrajine v meste Chmeľnyckyj dokonca tréningové centrum pre armádu. Všetky tieto aktivity Rusko dodnes ešte v podstate tolerovalo. Ale ako sa vraví, všade existuje určitá "červená línia", ktorá by sa nemala prekročiť. Jedno je ale isté, s Putinom treba rokovať a nie sa mu vyhrážať a izolovať ho (politika Obamu), lebo len to je cesta k mierovému urovnaniu konfliktu.
Európa sa neponáhľa pripojiť k protiruským sankciám USA. Ekonomické dôsledky by mohli byť pre krízou zmietanú EÚ nedozierne, je totiž energeticky závislá na Rusku. V Rade Federácie - hornej komore ruského parlamentu sa pripravuje návrh zákona predpokladajúci zadržanie a prípadnú konfiškáciu majetku, aktív a účtov európskych a amerických spoločností včítane súkromných, ak budú na Rusko uvalené sankcie. Potom sme v Európe späť v studenej vojne.
Teraz keď ukrajinská opozícia, podporovaná EÚ a USA dosiahla politický prevrat a keď Západ okamžite akceptoval, v podstate nelegálne skonštruovanú, novú vládu v Kyjeve Putin už stratil trpezlivosť. Vládu totiž uchvátili, mierne povedané, zástupcovia krajného extrémizmu. Putin vyslal do EÚ a USA jasný signál: buď vyriešite Ukrajinu aj s Ruskom, alebo si ju budete riešiť proti Rusku a v tom prípade ju rozdelíme. O tom či je celý Krym obsadený ruskými vojskami je momentálne ťažko diskutovať. V takýchto konfliktoch ostáva totiž vždy ako prvá pravda „niekde na ceste". Jednoducho nám chýba objektívne spravodajstvo. Najlepšie to vidno na posledných správach o tom, kto vlastne angažoval ostrostrelcov na Majdane a komu toľko obetí hralo do karát.
Po náhlej zmene pomerov v ukrajinskom parlamente a podpise dohody prechodnej vlády s tromi ministrami zahraničia krajín EÚ, táto vláda prislúbila zmierenie v krajine a odzbrojenie pravicových extrémistov. Dôležité časti tejto dohody nová prechodná vláda nedodržala, čo malo za následok súčasnú eskaláciu v krajine. Táto vláda stratila okamžite vo svojom konaní "rovnováhu pod nohami". Celé regióny na východe a juhu krajiny sa od nej odklonili a na Kryme vidí väčšina obyvateľstva ruských vojakov ako ochrannú moc. Problém je ešte aj v tom, že na Kryme žijú prevažne Rusi (vyše 60 % obyvateľov sú Rusi) a Krym patril až do roku 1954 Rusku, ale generálny tajomník komunistickej strany Sovietskeho sväzu Nikita Chruščov, sám Ukrajinec, poloostrov daroval (!) Ukrajine. Rusi to teda stále "cítia" akoby svoje územie. Aj keď po rozpade Sovietskeho sväzu Krym pripadol Ukrajine. Ruskí vojaci sú na Kryme na základe dlhodobej zmluvy z roku 1997 o prenájme (97 miliónov $ ročne) na ruskej vojenskej základni v Sevastopole. Zmluva bola v roku 2010 predľžená do roku 2042 s opciou na ďaľších 5 rokov.
Že teraz prišla táto eskalácia je spôsobené fatálnymi chybami novej prechodnej vlády a aj ukrajinského parlamentu. Pod tlakom pouličných extrémistických pravicových bojovníkov, ktorí teraz "hrozivo" strážia parlament, tento okamžite zrušil zákon, ktorý garantoval ruskú reč na východe a juhu krajiny! Fatálna chyba voči ruskému obyvateľstvu. Dohoda zo dňa 21. februára s ministrami zahraničia Nemecka, Poľska a Francúzska mala za cieľ zostavenie "prechodnej vlády národnej dohody". Tam patrili logicky aj zástupcovia z rusky hovoriacich regiónov, tvoriacich viac ako tretinu krajiny. Namiesto toho sa viacerí členovia pravicovo-extrémistickej strany Sloboda stali ministrami silových ministerstiev, aj vicepremiér Sych a generálny prokurátor Machnitzki sú s tejto strany. Strany, ktorá udržuje dokonca kontakty s nemeckou neofašistichou stranou NPD! To je teda silná káva, nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Rusko. A Európskej únii to nevadí? Dňa 3. decembra 2013 bol na nemecký Spolkový ústavný súd podaný návrh na zákaz tejto strany.
Skutočnosť, že do novej vlády prijali pravicových extrémistov celkom iste nebol príspevok k národnému zmiereniu, čo spoznali rusky hovoriace oblasti Ukrajiny rýchlejšie, ako západné ministerstvá zahraničných vecí. Dôsledok toho bol, že sa ruská populácia Krymu vzbúrila proti ústrednej vláde, ešte predtým, než dal Putin nejaké vojská do pochodu. Traja západní signatári dohody, ministri Steinmeier, Sikorski a Fabius mali, ak by boli chceli, pre sťažnosť na porušenie zmluvy v Kyjeve aj adresáta. Pod dohodou je totiž aj podpis súčasného premiéra Arsenija Yatsenyuka. Celá situácia na Ukrajine je teda momentálne viac ako chaotická, a to sa týka aj fungovania parlamentu. V podstate tam vládne pravicový extrémizmus a aj anarchia.
Čo sa týka Janukoviča, ten je z hľadiska ústavnosti formálne ale stále prezidentom, aj keď je mimo krajiny. Ukrajinský parlament nielen že nedodržal ústavný postup, ale ani ústavné kvórum pre odvolanie prezidenta. Trojštvrtinovú väčšinu pri "odvolaní" prezidenta poslanci nemali. Týmto konštatovaním sa ho samozrejme nezastávam, lebo neslúžil národu ako mal, ale origarchom a pritom okrádal vlastný národ. Stačí sa len pozrieť na jeho majetky. Tie s platu určite nenadobudol. Akékoľvek prirovnanie k slovenskej politickej scéne, by tu bolo čiste náhodné.
Čo sa týka Putina, jemu pri tom všetkom nejde len o Krym a Ukrajinu. Chce zabrániť tomu, aby sa ex-sovietské štáty otočili k EÚ/NATO a tým by tam Rusko stratilo vplyv. A keď vznikne možnosť trochu posunúť hranice v prospech Ruska (ako teraz), Putin určite nebude proti tomu. To dokazuje aj jeho argumentácia pokiaľ ide o novú vládu v Kyjeve. Pokiaľ sa tam jednalo o prevrat, tak je nová vláda nelegitímna, povedal na tlačovej konferencii. Keď však išlo o revolúciu, potom bol vytvorený nový štát a s týmto Rusko nikdy žiadne zmluvy nepodpísalo, ktoré by ho niečomu zaväzovali. Podľa tejto argumentácie potom aj „Budapeštianske memorandum" z roku 1994, kde Rusko zaručilo Ukrajine nedotknuteľnosť jej hraníc, prestalo platiť. Veľmi nebezpečná argumentácia, aj keď má svoju logiku.
Ak teraz príde k referendu o vyhlásení samostnosti (asi 16. marca 2014), tak sa Krym s najväčšou pravdepodobnosťou odtrhne od Ukrajiny. Autonómna republika si zriaďuje vlastné úrady a Krymský parlament dokonca prijal návrh na pripojenie Krymu k Rusku! V poslednej dobe tu máme ako precedens práve Kosovo, kde tú samostatnosť vehementne podporovali USA (majú tam už druhú najväčšiu vojenskú základňu na svete - Bondsteel!) a teraz by za odtrhnutím Krymu stálo pre zmenu Rusko, ktoré tam ale už má vojenskú základňu (Čiernomorská flotila Ruska je na Kryme už 230 rokov). Veľmoci idú sa svojimi cieľmi a nepozerajú na iné, „vojensky bezvýznamné" krajiny a k takým patrí aj celá EÚ. Veď práve pre tento nebezpečný precedens niektoré krajiny EÚ s veľkými menšinami Kosovo dodnes ako štát neuznali, v čítane Slovenska.
Keď sa na nátlak USA odtrhlo Kosovo od Srbska a založil sa tam v podstate mafiánsky štát, vznikol tým veľmi nebezpečný precedens. Odvtedy je jasné, že v Európe je možné rozdeliť zvrchovanú krajinu podľa záujmov tých silnejších. To si všimlo samozrejme aj Rusko, ktoré bolo spojencom Srbska a nevstúpilo vtedy do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO vtedy bombardovalo Srbsko, mimochodom protiprávne, lebo bez mandátu OSN.
Za veľký problém považujem ale budúci ekonomický vývoj Ukrajiny. Doteraz bola hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a čo sa stane, keď stratia ruský trh? Navyše im Gazprom od apríla zrušil 30 % zľavu na dodávky plynu, ktoré Ukrajina ani zľavnené nebola v stave uhradiť. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť" ešte aj Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov asi 165 miliárd eur. Budú ju teda držať „nad vodou" enormne zadľžené Spojené štáty? Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec politici v EÚ aj nad týmto problémom? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.
Mimochodom, demonštranti v Kyjeve neboli proti Rusku, ale sú za Ukrajinu, ktorá patrí do zjednocujúcej sa Európy. A tam patrí podľa mojej mienky aj Rusko. Jeho izoláciou Európa nebude nikdy mierovo zjednotená. Kedy sa k takému poznaniu dopracuje aj Európska únia nevedno. Preto by bolo načase, aby v európskych štruktúrach zavial nový vietor. Aj s toho dôvodu je potrebné zúčastniť sa volieb do Európskeho parlamentu dňa 24. mája 2014. Ďaľšia šanca na zmenu bude až o päť rokov, a to už môže byť neskoro.
Poznámka:
aby nevznikol dojem, že sa tu chcem zastať Ruska, pravý opak je pravdou. Na vlastnej koži som totiž zažil reálnu inváziu „bratských krajín" v auguste 1968, keď mi jeden ruský vojak strčil samopal do rebier. Keby sa mu vtedy zatriasol prst, tento článok by som dnes určite nepísal. V článku mi išlo len o pokus objektívne zhodnotiť celú situáciu a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto konfliktu. Aj tento problém treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte a s následkami aj pre Slovensko.
