Tiež som v autobuse bola svedkom (takto pasívne ja žijem svoj život) pomerne intenzívneho freakoutu istej mamičky nad znepokojivou poznámkou v žiackej knižke svojho potomka. Mimochodom dievčaťa, asi 7 ročného. Nie že by to bolo dôležité, ale treba zapisovať aj blbosti , aby potom klenoty vynikli...
Rozprávali (ak sa tá komunikácia tak dá nazvať) po francúzsky, ako to tu, v Bruseli, už veľa ľudí robí, takže som veľmi nerozumela, o čo konkrétne išlo. Podľa reakcie by som to odhadla prinajmenšom na pestovanie marihuany v kvetináči s nálepkou slniečka alebo podpaľovanie skriniek. Tá ženská totiž- uf, ešte teraz som v šoku- okrem (ne)primeraného slovného prejavu vyjadrila svoj hnev spôsobom obzvlášť krutým- zobrala dcére vaflu. Teda. Zobrala. Lepšie povedané (a vedela by som to povedať aj horšie) schmatla a zhužvala do guče, kúsky lietali vzduchom a sklamane dopadli na zem. Bol to drsný výstup, všetci (traja) v autobuse sme s malou trestankyňou, ktorá si pravdepodobne len zabudla prezúvky alebo farbičky, úprimne súcitili.
Potom bolo ticho, žene prestal unikať dym cez uši a na ďalšej zástavke vystúpili.
Zbytočne dramatické a hladné.
Škoda, že tam práve neboli tie holuby, možno by sa na nich pobavili. Mama s dcérou, nie holuby. Neviem, či by si zo seba vedeli holuby urobiť srandu, nikde o tom nič nepíšu. Ale aspoň by si dali do (nosa?) zobáku z tých vaflových smutných omrviniek, aby tam tak opustene neležali.
A všetci by mali o "drobek" lepší deň...
