Môj život- a tento konkrétny rok- je tiež hodný zhodnotenia, hovorí si a hlboko sa zamyslí. Pred kým som sa vyzliekol ja? Postavil som nejakú diaľnicu? Dal som aj ja niekomu výbušninu do batožiny?
Mne pri takýchto momentoch veľmi pomáha denník, ktorý si píšem už.. no, šesť denníkov (áno, to je jednotka času). Vydala som sa na nebezpečnú cestu do svojich pubertálnych dramatických výlevov. A náhle som si uvedomila, že vec, ktorá bola v mojom živote viac ako 13 rokov sa v celulóznych výpovediach nachádza veľmi zriedka. Možno preto, lebo to bola jedna zo stabilných vecí, na ktoré som nemusela nadávať a ktoré ma netrápili. Jednoducho tu stále bola.
Ako hyperaktívne dieťa som lietala z jedného krúžku do druhého. ZUŠ by mi mali dať nejakú čestnú medailu, nebránila by som sa ani menšej soche (kľudne aj v životnej veľkosti, veď mám len 160 cm). Vystriedala som niekoľko tanečných, zobcovú flautu, maliarsky, dramatický, sólový i zborový spev.
Viac ako polovicu času, ktorý dýcham (bratislavský smog) som prespievala v zbore Škovránok (a Škovránčatá a Škovran, o hierarchickom systéme tejto inštitúcie si povieme nabudúce. Alebo nie. Aspoň budete v napätí). Bavilo ma aj maľovanie, aj tanec- ku ktorému som sa nakrátko vrátila ešte počas vysokej školy, aj divadlo- ku ktorému sa pasívne vraciam, keď mám čas a lístky. Prečo práve Škovránok zostal v mojom živote tak dlho?
Spievali sme. Učili sme sa zvláštne znaky a slovíčka, ktoré diktovali, v akej nálade bude celá skladba. Dvakrát do týždňa, pred koncertmi aj viac. Všetky noty mám stále odložené a pri listovaní nimi sa mi nechce veriť, koľko času odvtedy ubehlo. Dokonca sme nahrali kazetu (aha, aký archaizmus som použila) a CD o pár rokov neskôr. A Vianoce nám začínali v septembri, odkedy sme sa venovali koledám (teraz by sa to asi prekrývalo so začiatkom vianočných reklamných kampaní, ale toto bolo viac čarovné).
Vystupovali sme. V Zrkadlovej sieni, na Hrade, v Redute, podali sme ruku prezidentovi, vyhrali sme niekoľko súťaží, boli sme v televízii a naspievali podklad pre jednu pesničku, ktorá sa hrá v rádiách.
Vždy, keď som sa zobudila v deň, keď malo byť naše vystúpenie, vravela som si, aký fajn deň by to mohol byť, nebyť večerného koncertu. Dnes viem, že ten deň bol krásny práve vďaka nemu.
Zo všetkých vystúpení si najviac pamätám vystúpenie pre domov dôchodcov. Boli takí radi, že sme im prišli zaspievať, že niektorím aj slzička vyhŕkla. Popravde, ja som asi bola dojatá viac ako oni.
Cestovali sme. Po Slovensku i v zahraničí. Takmer sme išli aj do Afriky, ale pre nás bolo dobrodružstvo aj Kittse. V Nemecku som bola prvýkrát konfrontovaná s nevyhnutnosťou znalosti cudzích jazykov, keď som tam bývala v rodine a nedokázali sme sa dohodnúť ani na tom, čo bude na večeru. Vedela som dokopy asi dvadsať slov a naučila som sa jednu z najužitočnejších fráz- „I don´t understand“. O to viac považujem za úspech, že som moju „domácu“ dokázala naučiť hrať faraóna. S grimasami a posunkami. A videla som Titanic na VHS, ktorý bol vtedy u nás len v kinách. Čo na tom, že som nerozumela nič okrem mien?
Chodili sme na sústredenia, z ktorých sme odchádzali bez hlasu, ale so zážitkami na ktoré si veľmi radi a so smiechom zaspomíname aj teraz, a priateľstvami, z ktorých viaceré trvajú doteraz. Občas sa stretneme a spoločne skladáme puzzle spomienok na naše detstvo, ktoré bolo akosi výnimočné.
Toto všetko sa udialo vďaka pánovi s menom Bohumil Bičan. Chcem, aby tu to meno bolo, pretože si to zaslúži. Venoval nám oveľa viac ako som si vtedy uvedomovala a je mi ľúto, že som mu to nikdy nepovedala. Dnes už tú šancu nemám. Tak to píšem sem, aby ste si to prečítali a vedeli, že niekto taký tu bol.
Počas dlhých rokov fungovania zboru prešlo jeho rukami, ušami a srdcom množstvo detí. Tie deti už dnes vôbec nie sú deti. Študujú, pracujú, majú vlastné rodiny, viacerí sú v zahraničí a možno už vôbec nespievajú. Napriek tomu si trúfam povedať, že nikto z nich nikdy nezabudne na časy, keď namiesto postávania pod bránami kráčali na skúšku s obalom na noty, v ktorom sa hromadili spomienky...
P.S.: Neopísateľne veľké vďaka a večná sláva patrí aj tým, ktorí pokračovali- a že to robili s plným nasadením- v snahe pána Bičana. Katka Koreňová, Jana Smažáková, Iveta a Martin Pitoňákovci, Margaréta Ondrejková. A samozrejme aj Marta Dropová z M- klubu, bez ktorej by sme boli organizačne úplne stratení. Špeciálni ľudia s hudbou v srdci.
