reklama

Tiene na duši - 6.

Prečítajte si ďalšie pokračovanie mojej novely Tiene na duši.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zvoní mobil. Dominika ho zodvihne a pozrie na displej, kto volá. Otec. Asi volá, že sa zdržal v práci. Už tu dávno mal byť – pomyslí si.

„Nikuška, prídem dnes trochu neskôr. Idem s pani učiteľkou Fabiánovou do kina. Zvládneš to doma sama? Urob si na večeru praženicu!“ počuje otcov hlas.

„Neboj oci, zvládnem to. Už som dosť veľká. A ty si urob pekný večer. Som rada, že máš rande. Celé roky si bol sám a venoval si sa mne. Je načase, aby si začal myslieť na seba. Praženicu zvládnem... A pozdravuj pani učiteľku. Pá! Ľúbim ťa!“ ubezpečuje ho Dominika.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Aj ja teba ľúbim! Okolo desiatej som doma, miláčik! Nič nevyveď! Pac a pusu,“ vraví otec.

„Ale oci, už nie som malé dieťa,“ smeje sa Dominika.

Po rozhovore s otcom ide do kuchyne, vyberie malú panvičku a naleje do nej trocha oleja. Škrtne zapaľovačom, zapne horák a položí naň panvicu. Kým sa olej zohreje, zájde do obývačky a zapne si televízor. Práve dávajú nákupné maniačky. Túto reality šou má rada. Dominika sa zapozerá a na olej zabudne. Spomenie si až po desiatich minútach, že si chcela robiť praženicu. Keď príde do kuchyne, panvička je v plameňoch. Horúci olej vzbĺkol ako fakľa.

„Do kelu!“ uľaví si Dominika nahlas a uteká zachraňovať, čo sa dá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Schytí rúčku panvičky a chce ju hodiť do kuchynského drezu.

„Au!“ popáli sa, vykríkne a pritom jej panvička vypadne na kuchynskú pracovnú dosku.

Duchaprítomne schytí chňapku, opäť vezme panvičku a hodí ju do drezu. Pustí vodu. Olej začne syčať a plameň zmizne. Dno panvičky je celé čierne a na novej pracovnej doske je vypálené čierne koleso.

A mám po praženici – pomyslí si a vypne plynový horák. Pustí si studenú vodu na červenú popálenú ruku, až kým neprestane štípať. Vezme si radšej chlieb, natrie si ho maslom a obloží krúžkami salámy. K tomu si zoberie paradajku a vráti sa do obývačky dopozerať program.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa naje, rozhodne sa umyť hrniec. Ide si pustiť do drezu vodu. Práve keď zazátkuje drez a zapne kohútik z horúcou vodou, aby sa hrniec poriadne odmočil, niekto zazvoní. Dominika uteká do predsiene a zodvihne domáci telefón.

„Kto je?“ spýta sa.

„To som ja, Pišta,“ ozve sa zdola hlas. „Nejdeš von?“

„Teraz nemôžem. Som sama doma, čakám otca. Som aj trochu nachladená. Kašlem, smrkám, kýcham, bolí ma hlava. Nechcem ísť do toho sychravého počasia. Predstav si. Pred chvíľou som skoro podpálila byt. Vzbĺkol mi olej na panvici. Keď som chcela panvicu hodiť do drezu a pustiť vodu, popálila som sa a pustila ju na nový drez. Doska je zničená. Je na nej čierny krúžok. Našťastie som oheň uhasila vodou. Inak neviem, čo by sa stalo. Mohli sme aj vyhorieť, keby som neskôr zbadala plameň. Otec sa bude hnevať kvôli tej zničenej linke a panvici. Tá je tiež celá čierna. Pokúsim sa ju umyť. A to som si myslela, že urobiť praženicu je hračka...“ vylíči mu Dominika priebeh predchádzajúcej galiby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ty si ale trdlo. Ešteže to tak dopadlo. Prečo si dnes nebola na teórii?“ pýta sa Pišta.

„Som prechladená, Števo. Oco mi napíše ospravedlnenku...“ odpovie Dominika.

„Ty si mala recht. Písali sme intonačný diktát a písomku z intervalov. Tie intervaly som zmrvil. Neviem si vtĺcť do hlavy, kedy sú malé, veľké, čisté, zmenšené, zväčšené. Budeš mi to musieť vysvetliť... A nemôžem ísť k vám?“ prosíka Štefan.

„Ja neviem, budem sa musieť ísť spýtať otca. Počkaj chvíľu,“ Dominika zabehne do izby pre mobil a vyťuká otcovo číslo.

„Oci, to som ja. Prosím ťa, nemôže k nám prísť Števo? Budeme sa učiť intervaly,“ spýta sa Dominika.

„Nikuška. Nie. Nehodí sa to, aby boli chlapec a dievča v takom veku sami doma. Nech príde inokedy, keď budem doma aj ja!“ odmietne otec.

„Ale ocko! Čo si myslíš, že budeme robiť? Veď sme len kamaráti,“ nasadí Nika prosebný tón.

„Už som povedal, že nie!“ trvá otec na svojom.

„No, dobre!“ zahundre Dominika a vezme do ruky slúchadlo telefónu.

„Števo? Si tam? Tak nemôžeš. Otec nám chce robiť garde. Máš prísť, až bude doma aj on,“ neochotne vysvetľuje Dominika.

„Páni, to čo si o mne myslí... Taká haluz... Tak dobre teda, ahoj zajtra v škole, ak nebudeš chorá,“ rozlúči sa Pišta.

„Čau!“ Dominika zloží a ide do kuchyne.

Už pri príchode do chodby si uvedomí, že má mokré papuče a kráča po horúcej vode.

„Preboha, voda!“ skríkne a pribehne ku drezu, do ktorého z kohútika stále tečie voda.

Zastaví vodovodný kohútik. Kým sa rozprávala so Števom, zabudla ho vypnúť a voda pretiekla a leje sa na zem.

„Uteká pre vedro a handru a horúčkovito začne vytierať vodu, ktorá je roztečená po celej kuchyni a prúdi už aj do chodby.

Zrazu začuje zvonček. Letí do predsiene.

„Kto je?“ zodvihne slúchadlo.

„Otvor slečna!“ začuje búchanie na dvere.

S tlčúcim srdcom otvorí.

„Čo si vyviedla, ukáž! Si sama doma?“ zahrmí hromovým hlasom sused. „Z kuchynského stropu nám tečie voda. Máme už zmáčaný strop i tapety na stenách!“

Dominika sa prikrčí a bezradne pokrčí ramenami. Mokré stopy po predsieni a mokré rukávy ju usvedčujú.

„Dobrý deň!“ zašepká.

Sused neodzdraví, odstrčí ju a vbehne do kuchyne.

„Ty nešika. Určite si nechala pretiecť drez. Koľko máš rokov? Lebo sa správaš ako päťročná. Kde je otec?“ kričí na ňu rozzúrený sused. "Len nedávno sme prerábali byt. Máme nové maľovky i zapety."

„Otec príde okolo desiatej... Prepáčte, nechcela som...“ ospravedlňuje sa Dominika.

„No, ešte aby si to urobila naschvál. Máte poistku?“ pýta sa sused.

„Čo?“ vyvalí naňho oči Dominika.

„No, máte poistený byt?“ vysvetľuje stále zvýšeným hlasom sused.

„Asi áno. Keď sme sa nasťahovali, otec spomínal, že si musíme nechať poistiť byt, keby niečo...“ spomenie si Dominika.

„Až sa vráti otec, nech zájde ku mne. Budem ho čakať. Buďto sa škoda uhradí cez vašu poistku, alebo nech sa otec pripraví na maľovanie a tapetovanie na vlastné náklady," už trochu pokojnešie konštatuje sused.

Po odchode suseda Dominika ešte dosť dlho zbiera lopatkou zo zeme vodu a vytiera podlahu. Potom si sadne k počítaču a ide sa posťažovať kamarátke z Bratislavy.

Pár minút po desiatej sa vracia otec. Dominika ho čaká s malou dušičkou. Keď mu porozpráva, čo sa jej stalo, otec mierne znervóznie, no keď vidí jej strach v očiach, rozosmeje sa.

„Skrátka, mala si dnes smolný deň. Dúfam, že sa z tých chýb aspoň poučíš a nabudúce nebudeš odbiehať od varenia ani od umývania riadu. Teraz idem za susedom, snáď bude ešte hore,“ povie otec a vyjde von.

O chvíľu sa vráti: „Dohodli sme sa, že to uhradíme z našej poistky. Máme poistenú zodpovednosť za škody. Zajtra zájdem do poisťovne a teraz choď už spať!“

---------

Je sobota odpoludnia. Dominika číta knihu a otec pozerá televíziu. Zrazu niekto zvoní.

„Nikuš, choď otvoriť!“ zakričí otec z obývačky na dcéru.

„Kto je?“ spýta sa Dominika do domáceho telefónu.

„Hľadám pána Pokorného,“ zaznie tichý hlas.

Nika stlačí gombík na otváranie dverí.

„Kto je to?“ je zvedavý otec.

„Ja neviem. Nejaká pani...“ zahlási Nika otcovi a čaká pred dverami.

Výťah nepočuje. Pani ide hore zrejme pešo. No jasné, veď jej nepovedala, na ktorom poschodí bývajú. O chvíľu zaznie jemné zaklopanie.

„Dobrý deň!“ Nika otvorí a slušne pozdraví.

„Ahoj! Ty si Dominika, však?“ ťažko prehovorí mladá žena.

Nike je niečím povedomá. Tie črty tváre už niekde videla. Žena je bledá, chudá a strhaná. Na hlave má šatku. Nie je vôbec nalíčená. Vyzerá veľmi úboho.

- Žeby nejaká žobráčka, bezdomovkyňa? Ale ako to, že ma pozná? - premýšľa Nika.

Do predsiene príde otec. Keď vidí príchodiacu, zbledne.

„Kde si sa tu zrazu vzala? Ako si nás našla?“ povie rozrušene, ale ľadovo.

„Nebolo to ťažké. Bola som v našom byte a domovník mi povedal, kam ste sa presťahovali. Nechal si mu kvôli pošte novú adresu,“ vysvetlí žena.

„Čo tu chceš?“ pýta sa otec tvrdo.

„Umieram... Mám rakovinu v poslednom štádiu... Všetky peniaze, ktoré som zarobila, som vrazila do liečby... Choroba sa vrátila... Mám v celom tele metastázy... Prišla som... zomrieť... Domov... Sme ešte, predsa, manželia, či nie?“ rozochveným hlasom prehovorí žena, vojde do predsiene a zavrie za sebou dvere.

„Oci, kto to je?“ dožaduje sa Dominika vysvetlenia.

„Ako vidím, dievča nič nevie. Už si jej to mal dávno povedať. Je na to dosť veľká, aby to pochopila,“ vyčíta žena šokovanému otcovi. „Povedz jej, kto som!“

„Nika, toto je tvoja matka!“ ukáže otec na ženu.

Dominika zdrevenie. Ostane stáť ako soľný stĺp a zíza na ženu ako na prízrak. Po hodnej chvíli sa otočí na otca.

„Ako to? Veď si hovoril, že moja mama zomrela,“ povie zdesene.

„Prepáč, klamal som ti. Nezomrela... Odišla od nás a teraz sa vrátila...“ povie otec a vedie ženu do obývačky.

„Nechaj ma! Daj mi pokoj!“ zvýšeným hlasom sa Dominika oborí na otca a zabuchne za sebou dvere detskej izby.

Kým sa v obývačke otec rozpráva s tou ženou, o ktorej tvrdí, že je jej matkou, Nika vyberie zo skrine bundu, rozbije prasiatko s našporenými peniazmi, vezme si občiansky preukaz, čiapku, rukavice, obuje zimné čižmy a potichu, aby ju otec nepočul, vykĺzne z bytu. Mobil necháva doma, aby ju policajti nemohli lokalizovať.

Janka Podtatranka

Janka Podtatranka

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

To som ja - inkognito. Spisovateľka - päťdesiatnička - naivka. V roku 2014 vyšiel elektronicky môj skutočný životný príbeh vo voľnej pentalógii - 5 samostatných knihách: 1. Pokazený Silvester, 2. Zneužitá a nepochopená, 3. Ozvi sa mi, láska, 4. Tá rebelka z televíznej reality šou, 5. Rodinné hniezdo. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu