„Nikuška moja! Si v poriadku? Otec už aspoň päťkrát volal, či si neprišla,“ uvíta Dominiku pri dverách stará matka
„Ahoj starká a starký! Som v poriadku. Len som sklamaná, hladná a unavená...“ nechá sa Nika objať a vojde do bytu.
„Poď zlatko, dám ti obed. Teplá kuracia polievka ti urobí dobre,“ naberá starká Dominike do taniera. „My sme práve dojedli.“
„Ďakujem, starká. Tvoju fajnú polievku si hádam dám. Bolí ma žalúdok, ale začínam byť už aj hladná,“ nenechá sa Nika dlho presviedčať a s chuťou sa pustí do jedenia.
„Daj si aj buchty, pred chvíľou som ich dopiekla. Sú tvarohové, makové i lekvárové, tie máš najradšej,“ núka starká vnučku.
Dominika siahne po buchte a začne sa trochu usmievať.
„Starká, tvoje buchty mi veľmi chýbajú. Odkedy sme sa presťahovali, nejedla som ich,“ chváli starú matku.
„A teraz mi porozprávaj, čo sa stalo, že si utiekla z domu? Tvoj otec mi nechcel nič povedať. Len stále hovoril, že si utiekla z domu, celú noc ťa nebolo a bojí sa, aby sa ti niečo nestalo. Mobil si nevzala so sebou, tak sa s tebou nemohol spojiť. Polícia mu zatiaľ nechcela pomôcť. Vraj ťa začnú hľadať, až budeš nezvestná dvadsaťštyri hodín. Tak len obvolával všetkých známych. Čo sa vlastne stalo?“ pýta sa starká.
Dominike sa veľmi nechce rozprávať, ale je zvedavá, tak sa zdôverí: „Celé zle...Včera večer prišla k nám jedna žena. Tvrdila, že je mojou matkou, dokonca, vraj sú ešte stále manželmi...“
Starká spľasne rukami a prežehná sa: „S pánombohom, len to nám chýbalo!“
„Tá osoba sa odvážila prísť?“ ľadovo prehovorí starý otec.
„Takže aj vy ste mi klamali, že mama zomrela! A dobre viete, že to nie je... pravda...“ rozplače sa Dominika.
„Zlatko, neplač. Vysvetlíme ti to. Už si dosť veľká...“ upokojujú ju obaja starí rodičia.
Zrazu zazvoní telefón.
„Prosím, Pokorná,“ zodvihne starká. „To si ty? ... Hej, pred chvíľou prišla... Plače, je zmätená... Vysvetlil si jej niečo? ... Nie? Môžeme jej povedať pravdu? ... Prečo prišla tá kreatúra? Čo od teba chce? Alebo vari doniesla alimenty za pätnásť rokov? ... Čože? Rakovinu? Vieš, že mi to ani nie je ľúto? Pri jej spôsobe života sa ani nič iné nedalo očakávať... Dobre. Príď. Ale až zajtra. Nech sa Nika trochu spamätá z toho šoku. Potrebuje sa poriadne vyspať. Isto celú noc nespala...“
„Nikuška, otec pre teba zajtra poobede príde autom, aby stihol v pondelok prácu. My ti máme všetko vysvetliť,“ povie starká.
Nika chvíľu bez slova smoklí a utiera si nos do rukáva.
„Nechcem ísť zajtra. Nie som pripravená na tú ... ženskú. Môžem tu ostať do stredy? Požičiate mi peniaze a ja pôjdem domov vlakom, aby otec nemusel míňať benzín. Na tri dni ma ospravedlnia zo školy... „ modliká Dominika.
„Dobre, Nikuška, zavolám otcovi. Snáď bude súhlasiť,“ súhlasí starká.
Po obede sa všetci traja posadia do obývačky. Nika je od zvedavosti veľmi netrpezlivá, ale má strach z toho, čo bude počuť.
„Starká, starký, prečo som ja takáto a obaja moji rodičia bieli? Som... som adoptovaná?“
Stará matka úzkostlivo pozrie na vnučku a záporne pokrúti hlavou.
„Nie, moja. Nie si adoptovaná. Tá žena je tvojou skutočnou biologickou matkou...“ začne pomaly vysvetľovať.
„Myslela som, že moja mama je černoška. Otec mi ju ukazoval na fotografii zo školy,“ nechápe Dominika.
„To bola iba otcova spolužiačka z Etiópie. Tvoja matka stála vedľa neho sprava...“ pokračuje starká.
„Aha, tak preto mi bola ... tá žena povedomá. Poznám ju z tej fotky,“ skočila Dominika starej matke do reči.
„Hej! Bohužiaľ, poznáš ju iba z fotky. Lebo ako matka sa nikdy nesprávala. Opustila teba a otca krátko po pôrode. Vôbec si ju nezaujímala. Neozvala sa dlhých pätnásť rokov. A teraz si príde domov, akoby sa nechumelilo,“ hovorí starká.
„Ktovie prečo prišla?“ krúti hlavou starý otec. „Ťažko to bude preto, že sa jej po vás cnelo. To by sa bola ozvala skôr.“
„Prišla domov zomrieť. Povedala, že umiera na rakovinu,“ vysvetľuje starká. Všetky úspory minula na liečbu a nepomohlo. Po celom tele má metastázy. Je v poslednom štádiu...“ vysvetlila starká.
„To je hrozné! Ani peniaze jej nepomohli. Je to boží trest za jej nemorálne správanie. Niet divu, že takto dopadla,“ mudruje starký.
„Ale, ja ničomu nerozumiem. Prečo som takáto?“ dožaduje sa Dominika vysvetlenia.
„Nika, zlatko, sľúb mi, že teraz, keď ti všetko povieme, neurobíš nejakú hlúposť!“ prosíka starká.
„Akú hlúposť?“ nechápe Dominika.
„No,... napríklad, že opäť utečieš, alebo... si niečo spravíš!“ s obavou v hlase vysvetľuje starká.
„Sľubujem! Ale chcem vedieť naozaj všetko.
Stará matka sa pozrie na manžela a začne: „ Vieš, Nika... Tvoj otec a matka sa zoznámili v škole. On práve končil Ekonomickú univerzitu v Bratislave, keď do prvého ročníka nastúpila tvoja matka. Páčila sa mu, pozval ju na večeru, a tak začali spolu chodiť. Natália, tak sa volá, mu porozprávala, že je z detského domova. Rodičia jej zomreli pri autonehode, zvyšok rodiny emigroval do Západného Nemecka, dieťaťa sa nemal kto ujať, a tak skončila v ústavnej výchove. Mala vtedy už dvanásť rokov, preto si ju nikto neadoptoval. Bola už veľká na to, aby ju niekto dokázal výchovne formovať. Učila sa dobre, vyštudovala gymnázium a prijali ju na ekonomickú univerzitu...“
Starká sa odmlčí a oči je začnú slziť.
„A čo bolo ďalej, starká?“ dožaduje sa Dominika pokračovania príbehu.
„Bola to veľká láska. Aspoň z Mirkovej strany. Bola pekná, inteligentná... Zamiloval sa do nej ako pubertiak. Brával ju so sebou na rôzne akcie. Niekedy s ním chodili aj priatelia z ročníka. Medzi nimi boli aj černosi. Dvaja chlapci a jedno dievča z Etiópie. Videla si ich na tej fotke. Miro bol taký zaslepený láskou, že si vôbec nevšimol, že medzi Natáliou a jedným černochom to iskrí. Po niekoľkých mesiacoch Natália otehotnela. Miro vôbec nepochyboval o tom, že by to nemuselo byť jeho dieťa. Bol presvedčený, že je otcom. Možno si to myslela aj Nataša, aspoň v to dúfala. Urobili sme narýchlo svadbu. Bolo tam len dvadsať ľudí z našej strany. Z jej strany tam nebol nikto. Päť mesiacov po pôrode si sa narodila ty. Bol to obrovský škandál. Úradne si patrila manželovi tvojej matky. Jeho máš napísaného ako otca aj v rodnom liste. Všetci sme boli šokovaní. Natália sa musela priznať, kto je otcom. Jej tajný milenec, s ktorým Mira pred svadbou podvádzala, však už bol nazad v Etiópii ako čerstvý absolvent univerzity. Kontakt naňho nikto nemal. Takže sa ani nemal ako dozvedieť, že sa mu narodila na Slovensku dcéra. Miro Natálii odpustil a rozhodol sa, že sa o teba bude starať ako o vlastnú. Krátko po tvojom narodení, to si mala asi tri mesiace, Nataša odišla. Zľahla sa po nej zem. Nechala ťa samú. Vykašľala sa aj na školu. Ešteže Miro už bol vyštudovaný a pracoval. Vtedy sme sa ponúkli, že mu pomôžeme s tvojou výchovou. Na materskú som šla ja, aby Mirko mohol živiť rodinu. Po večeroch a cez víkendy sa staral o teba on. Kamaráti prestali preňho existovať, ty si bola na prvom mieste... Ani rozviesť sa a znovu oženiť nemohol, lebo nevedel, kde jeho manželka je...“ rozpráva starká.
„Takže, takže... otec vlastne nie je mojím otcom. Môj pravý otec je nejaký neznámy černoch z Afriky!“ vykríkne Dominika a zapchá si uši, akoby už nechcela počuť nič o jej veľkom tajomstve.
Starí rodičia si sadnú vedľa nej. Starká ju objíme a starký jej hladká chrbát. Dominika sa srdcervúco rozplače.
Keď sa konečne utíši, roztraseným hlasom povie: „Takže mňa vlastne vychováva úplne cudzí muž, ktorému hovorím otec a tá cudzia ženská, ktorú som v živote nevidela a nič k nej necítim, je mojou pravou matkou?“
„Nikuška, ale on je tvoj otec. Iného nemáš. Je otcom nielen na papieri, ale aj v skutočnosti. Vychoval ťa, dal ti celé svoje srdce, ľúbi ťa. Čo už ho nemáš rada?“ preľakne sa stará matka.
Dominika chvíľu hľadí do steny. Musí spracovať, čo práve počula: „Mám ho rada... Aj vás... Ale hnevám sa na všetkých troch, že ste mi to nepovedali a nechali ste ma v domnienke, že moja mama je černoška...“
„No vidíš! Nie je otcom ten, kto dieťa splodí, ale ten, kto ho vychová. A Miro ti venoval všetku lásku a všetok svoj voľný čas. Nemala by si sa mu otáčať chrbtom!“ láskavo ju chlácholí stará matka.
„A kde vlastne mama bola?“ chce vedieť Dominika.
„To vie len ona. Vraj šla za ním. Taká bola doňho zbláznená. Mira iba využila. Ktosi ju stretol v Rakúsku a rozprával nám, že najprv robila chyžnú vo Viedni. Keď si našetrila na letenku, šla ho do Etiópie hľadať. Ale to akoby hľadala ihlu v kope sena. Samozrejme, že ho nenašla. Vrátila sa do Viedne a tam vraj potom robila luxusnú k....u..., teda prostitútku...“ povie starký.
„Čo?“ vykríkne Dominika.
„Starký, kroť sa!“ zahriakne ho manželka.
„No,... vlastne,...ehm... ženu, ktorá sa nechá vydržiavať chlapmi za peniaze, šperky, kožuchy... Predávala svoje telo...“ v rozpakoch vysvetľuje starký.
„Ja viem, čo je prostitútka, šľapka, štetka... Už som dosť veľká. Len ma šokovalo, že ňou bola moja... matka. Ani jej na meno neviem prísť...“ vzdychne Dominika.
„Peniaze jej aj tak boli nanič. Pri tom nemravnom spôsobe života nie je ani div, že dostala rakovinu. Alkohol, cigarety, chlapi... Všetky peniaze minula na liečbu a aj tak jej to nepomohlo. Božie mlyny melú pomaly ale isto. Má, čo si zaslúžila. Pán Boh ju potrestal...“ starkému je to jasné.
„Nebuď taký krutý! Ja ju trochu aj ľutujem. Mala nešťastný život. Prišla o rodičov, o jediného chlapa, o ktorého stála... Nevedela rozdávať lásku a ľúbiť svoje jediné dieťa a manžela, pretože v tom najkritickejšom veku nemala nikoho, kto by mal rád ju. V detskom domove síce mala čo jesť a obliecť, ale nikto ju neľúbil. Preto to ani ona nedokáže...“ zmierňuje starká slová svojho manžela a ospravedlňuje svoju nevestu.
Dominika len tupo hľadí do steny a premýšľa. V očiach sa jej stále ligocú slzy. Slzy sklamania, trpkosti, ale i ľútosti..
--------
Dominika schádza zo schodov na perón. Rýchlik práve zastal v stanici Poprad – Tatry. Poobzerá sa okolo seba. Zrazu si všimne neďaleko otca. Zamáva naňho.
„Ahoj zlato!“ kričí jej v ústrety a objíme ju.
„Ahoj!“ vytisne Nika cez zuby.
Cestou k autu sú obaja ticho. Nika nemá najmenšiu chuť rozprávať. Stále sa na otca hnevá. Aj cesta prebehne mlčky. Napätie v aute by sa dalo krájať. Otec je dosť múdry, aby jej niečo vyčítal.
Keď vystúpia, Dominika nevydrží tú atmosféru a spýta sa: „Je ešte tam? Myslím doma... Tá ženská... Myslím, moja mama?“
„Áno, Nikuška. Je s ňou veľmi zle. Leží. Nemá ani kartičku poistenca, aby zašla k lekárovi. Nechce. Vraj by jej už aj tak nik nepomohol. Ani rakúski lekári to nedokázali, aj keď tam nechala všetky peniaze. Veľa času jej už neostáva. Viem, že starkí ti všetko povedali. Viem, že sa na mňa hneváš, lebo som ti klamal. Ale pochop. Bola si ešte veľmi maličká, aby si chápala také vážne veci. Čakal som na vhodnú príležitosť. Bol by som ti to povedal. Nataša ma predbehla. Bol to šok aj pre mňa... Vieš, je stále mojou manželkou.“
„Hmm...“ Dominika pokrčí ramenami a nič nepovie.
„Zlato, chcem ťa poprosiť, aby si sa pred ňou správala slušne. Viem, že ti ublížila, ale zomiera. Zaslúži si aspoň tvoj súcit,“ prehovorí opatrne otec.
„Slušne? Sa uvedom! To ju mám vari za to, že sa na mňa vykašľala, začať obskakovať a ľutovať? Nechceš, aby som jej teraz robila opatrovateľku? Nikdy jej neodpustím! Ty si jej vari odpustil?“ tvrdo a vzdorovito vybuchne Dominika.
„Áno. Ja som jej už odpustil. Čo bolo, bolo. Odpúšťať sa musí. Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Láska k blížnemu nedovolí opustiť človeka v núdzi. Zvlášť, keď je to tvoja matka... Ak ťa požiada, aby si jej doniesla čaj alebo niečo iné, mala by si poslúchnuť. Ja viem, že ty si dobré dievča a raz jej aj ty odpustíš!“ dobromyseľne poúča otec dcéru.
„Nikdy!“ tvrdohlavo nástojí Dominika.
