Keď kedysi žena povedala, že nemá vodičský preukaz a ani si ho nemieni spraviť, bolo to brané ako jej voľba. Teraz pri odpovedi „ ja nemám vodičák“ alebo“ mám ho ale nejazdím“ sa niektorí / je ich dosť/ ľudia priklonia k automatickému škatuľkovaniu.
Mladí ľudia sa začínajú cítiť blbo, že ešte neboli v zahraničí / najlepšie na zárobkoch/, lebo veď všetci ostatní chodia. Chodia, keď sa im rozpadne vzťah a potrebujú zabudnúť, keď si potrebujú zarobiť, naučiť sa jazyk, užiť si dobrodružstvo, „vypadnúť z domu“, keď im už Slovensko lezie na nervy, veď tu sa „ nič nedá“, „ nie je“.
A ja si myslím iné: Čo nenájdeš v sebe, nenájdeš nikde inde. Na Slovensku toho veľa je a keď chcete aj sa „ dá“. Keď už niekam ísť , tak treba vedieť presne prečo. A vodičák mám, ale autom nejazdím. A nie preto, že nemám na čom
Autorka textu: Daniela Wilflingová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
21. mar 2006 o 07:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 118x
Ako mi netreba cestovať
Poznám iba málo / žiadnych/ mladých ľudí, čo by povedali, že neradi cestujú. Cestovanie sa stáva merítkom úspešnosti, veď aj výraz „zcestovaný“ označuje človeka „do sveta“. A človek „ do sveta“ je ten, ktorý je podľa mnohých najvyšší ideál. Človek aby sa bál necestovať. Ešte by ho mohli označiť za domaseda, teda človeka“ neskúseného, nepraktického, neenergického, lenivého mentálne aj fyzicky. Nemám rada, keď označujú ľudí za hlúpejších ako ostatných len preto, že“ veď ten ani päty z domu nevytiahol, čo ten môže vedieť“ Je to fajn, keď mladí pocestujú, ale je zlé, keď sa „scestovanie“ stáva súčasťou obrazu o človeku.
Prvý pokus
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(25)
