Tak prečo sme potom nervózni, keď auto v „pomalom" pruhu na diaľnici sa vlečie rýchlosťou až o 5 km menšou, ako je povolené maximum. „Čo má čo zdržovať! Tak naňho zatrúbim a po tom, ako ho predbehnem, sa ešte pohrám s brzdovým pedálom. Nie veľmi, len tak, aby sa rozsvietili svetlá. Ha, už brzdí. Tak, trošku sme ho prevychovali, ideme ďalej."
Tak, úspešne sme dorazili do cieľa. „To čo si o sebe tí Taliani (Chorváti, Gréci...) myslia? Ako to, že izba bude prichystaná až po 15-tej? Že to bolo tak v tých papieroch, čo mám od cestovky? Tak zapracujeme, lenivci jedni, ja sa chcem okúpať! "
„To čo si v tej cestovke myslia? Toto má byť tá izba s výhľadom na more? Však mi v tom výhľade bráni palma! Všetky stromy vy mali vyrúbať, ja som sa predsa prišiel kukať na more!"
„A tu nie je chladnička? Starká, pozri to tých papierov z cestovky. Že to tam nie je napísané? To ešte existujú dvojhviezdičkové hotely bez chladničky?"
„No na to by som sa pozrel, že už nie je nijaký voľný slnečník v prvom rade pri mori. To už kde sme?"
„K sakru, to musí to slnko svietiť celú dobu na môj balkón. To si tu človek nemôže ani v pokoji vychutnať cigaretku. Nemohli sem nasadiť aspoň nejaký strom, čo by tu tienil?"
„To všetci musia byť na večeri v tom istom čase? A všetci pri bufete? Naber ešte z toho dobre vyzerajúceho mäsa. Že toho toľko nezješ? Aspoň odskúšame."
„Bŕ, to čo je za stravu. To sa tu mám kŕmiť rybami? Kde je bravčový rezeň?" (v Egypte)
„Prečo sa tí domáci už konečne nenaučia nejakú normálnu reč? Kto by sa už len kvôli nim učil anglicky alebo nemecky alebo tú ich hatlaninu? Však keď má hostí zo Slovenska, tak sa naučím slovensky."
„Ten chodník na pláži, čo vedie k sprche je celý zasvinený od piesku."
„To ten delegát musí vypísať stretnutie akurát na čas, kedy som sa chcel ísť okúpať? A tie ceny za fakultatívne výlety sú snáď ešte v korunách, však nemôžu pýtať za jeden blbý akvapark 15 eur! Za osobu!"
„To snáď nemyslia vážne! Pivo za 4 eurá! Čo kradnem? Ešte že máme zásoby z domu."
„To čo bolo za paka? Ešte na nás pošle delegátku! Že nemôžem používať plynový varič na balkóne? To kde si mám zohriať ten lančmít? Na izbe?"
„To čo je za blbosť, že máme izbu opustiť už o 10-tej. Však ja sa ešte chcem kúpať! Že potrebujú izbu upratať pre ďalších hostí? A to si oni nemôžu počkať?"
Zlatý klinec na záver: „To mi prečo nikto nepovedal, že v mori budú ryby! Decká tam nechcú vliezť."
Poznáte to? Určite ste už takýchto dovolenkárov stretli. A keď sa stretnú dve rovnako „naladené" partie, tak o „zážitok" z dovolenky máte postarané. Najlepší sú takí, ktorí celý pobyt iba nadávajú a v posledný deň tejto pre nich príšernej dovolenky sa Vám dotyčná pani prizná: „Viete, my už niekoľko rokov chodíme na to isté miesto do toho istého hotela. Už to tu poznáme."
Vrátila som sa z dovolenky v Taliansku. Po týždni pri mori sme sa ešte cestou domov zastavili v Dolomitoch. Samozrejme, nemohla chýbať ani cesta lanovkou na nejakú tú „trojtisícku". Tri lanovky nás vyviezli o takmer 2000 metrov vyššie, ako bolo parkovisko.
Nebudem porovnávať s našimi lanovkami, lebo by to nevyznelo pozitívne pre naše hory. Len poznamenám, že máme toho ešte veľa doháňať.
Cestou dolu sme museli čakať na lanovku. Kabínka pre 70 ľudí mala mať odchod každých 10 minút. Namiesto toho, aby lanovkár začal púšťať ľudí, začal niečo demontovať na plote, ktorý zabraňoval ľuďom dostať sa ku kabínke.
V rade začala narastať nervozita. Ľudia, ktorí si urobili výlet do krásnych hôr a ešte pred chvíľou sa kochali výhľadmi na okolité vrchy, začali byť zrazu nervózni, lebo museli čakať. Lanovkár konečne dokončil svoju činnosť a niečo zavolal na ďalšieho pracovníka. Potom sme pochopili, že na čo sme čakali.
Spoza rohu vyšla skupinka vozíčkarov. Aj oni sa boli kochať krásnymi horami a krásnymi výhľadmi. A vďaka tomu, že sa vybrali do talianskych hôr, im to bolo aj umožnené - lanovka až do výšky nad 3000 metrov je plne bezbariérová, ešte aj na vyhliadkovú terasu chodí výťah.
Niektorí vozíčkari sedeli na obyčajných vozíčkoch a boli tlačení, záver skupinky tvorili dvaja páni na elektrických vozíčkoch. Zaujal ma pán, ktorý bol úplne posledný, v červenej šiltovke, červenej vetrovke, na vozíčku pripevnené spätné zrkadlo a klaksón. Asi si všimol, že ho pozorujem, tak keď prechádzal okolo mňa, obdaril ma úsmevom.
Ten úsmev bol iba okamihom, ale zohrial ma pri srdci. Pán prešiel okolo mňa. Vzadu na vozíčku mal pripevnený ruksak s nápisom napísaným rukou: WE LOVE NATURE. Nikam sa neponáhľal. Prišiel len navštíviť prírodu, ktorú miluje.
Sú chvíle, keď sa aj vy na chvíľu zastavíte a zistíte, že všetko to vaše ponáhľanie a stres nemá vôbec zmysel. Toto bola jedna z nich.
autor: Danica Čechvalová
