Naša jediná hranica

Z Bratislavy je to ďaleko. My, čo sme z východu, vieme, ako to tam chodí. U nás na východe. Občas, keď som ako mladá zašla na "krajný" východ, vždy som bola rada, že tam nebývam. Neverili by ste, ako je odtiaľ všade ďaleko (no a do Bratislavy ani nehovorím). Bola som rada, že bývam iba na "východe". Avšak jedno čo má východ absolútne spoločné, a čo všetci dávno vieme, je nedostatok peňazí (a to nechcem povedať rovno, že chudoba). Tak sa tu rozmohol taký očakávateľný cestovateľský fenomén. Najnovšia móda je chodiť na Ukrajinu.

Natankovať lacný benzín, kúpiť cigarety za polovicu, nejakú tú palenočku, brilantné cukríky. Tak aj môj otec, ktorý nepohrdne žiadnym výletom, si občas začal obľudovať cestovateľské nákupy. Na strednej škole som sa viac-menej (veď čo už škola narobí s učiteľmi ruštiny, ktorí zostali) nanútene musela učiť ruštinu.

Tak som sa veľa dozvedela aj o tej krajine (tí učitelia nakoniec stáli za to). Vedela som, že pár desiatok kilometrov od nášho domu je všetko iné. Akoby tam zastal čas. Tak som to s otcom raz išla obzrieť. Cesta bola krásna, nádherná príroda. Čím ďalej sme boli za Sninou, tým bolo aj dediniek poriedšie. No jednoducho ako koniec sveta. Konečne sme na hranici, Malé Berezné/Ubľa. Tu som si spomenula, že som mala spolužiačku na strednej škole z Uble. Ach, tá sa musela nacestovať do Humenného.

Obyčajná hranica, obyčajná krajina ako Ukrajina. Ako je možné, že je tam všetko také iné? Cestou tam nás kontrolovali dvakrát. Normálna kontrola, jeden formulár. Keď idete autom prvýkrat, dokonca sa postarajú aj o skontrolovanie auta, či náhodou nie je kradnuté. Inak nič zaujímavé. Určite sa v duchu smiali, milý colníci, veď si len choďte, aj tak uvidíte koľko sa načakáte cestou naspäť. Bol obed. Prišli sme do Malého Berezného. Nakúpili obľúbené cukríky, natankovali plnú nádrž a vybrali sa naspäť na naše milované Slovensko. Keď sme došli k hranici, hneď nás smiech prešiel. Toľko áut som nevidela ani v časoch nákupov v Poľsku. A čo bolo horšie, ten dlhokánsky nekonečný rad sa absolútne nehýbal. Po dvoch hodinách som rezignovala. Trpezlivosť nie je moja silná stránka. Po štyroch som už začala strácať nervy a prestala počítať hodiny.

Vedela som, že budeme možno čakať, ale toto som nečakala. Vedela som aj to, že ak ukrajinským colníkom nedáme do pasu pať rubľov, budú nás kontrolovať ako diví. No ale to, že môžeme dať tridsať a jeden milý colník nás pustí na začiatok niekoľkokilometrového radu, to sa mi už zdalo naozaj priveľa. A absolútny koniec mojej trpezlivosti prišiel, keď nás začalo predbiehať jedno auto za druhým. Táto práca naplno zamestnávala jedného colníka, jeho úloha bola vyhľadávať starých známych kamarátov a iných cigaretových a ktovieakých priekupníkov a po obdržaní peňazí ho poslať na začiatok radu. A my, poctiví, čakáme a čakáme.

Nekonečné hodiny sa vliekli a mne sa navždy znechutilo chodiť na Ukrajinu. Bol už hlboký večer, keď sme sa konečne dostali k ukrajinským colníkom. No a tu pred slovenskou kontrolou spadla pred nami závora. A to už vo mne všetky bunky zúrivosťou priam vreli. No jednoducho, akurát sa menili zmeny a tak nikde nikto. A samozrejme. Z práce sa uteká rýchlo a do práce sa nikdy veľmi nechce. Tak sme aj my znova čakali. Veď napokon, ich čaká celonočná zmena, tak nech sa len pomaličky zahrejú. Boli sme prvý a verte mi, absolútne sa im nechcelo. Jedna colníčka nás nechávala čakať. Tvárila sa, že má niečo nesmierne dôležité na práci s počítačom. No, verte mi, ona si tam hrala karty.

Treba sa trochu uvoľniť pre prácou, no nie? To som už zúrila na plnej čiare. Ale jedno sa slovenským colníkom uprieť nedá. Aspoň je tam poriadok, nedávajú sa žiadne "bočné" peniaze. To sa o ich ukrajinských kolegoch povedať nedá. Takú neorganizovanosť, skorumpovanosť, hrozný prístup sa málokde vidí. Nečudo, že si niektorí chudobnejší Ukrajinci a krajní východniari z toho spravili dobrý biznis. Ale, že colníci majú nesmierny pôžitok z toho, že si môžu robiť čo chcú a že si perfektne privyrábajú, sa mi absolútne nepozdáva. Neviem, je asi ťažké prevychovať všetkých Ukrajincov a spraviť z nich iných "európskejších" ľudí. Ale mohol by sa niekto postarať, aby na hranici, ktorá má reprezentovať Európsku úniu, ktorá má byť vysoko kontrolovaná a strážená, vládol poriadok a nie chaos ako za starých čias?

Autor: Marieta Curlejová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)