Na úvod môžem povedať, že išlo o celkom vydarenú dovolenku napriek nadpriemernej zrážkovej činnosti tam toho hore. Vraj má v kalendári poznámku: „Slovensko – posratá ekonomika, 2 x denne spláchnuť!“. Ale nie o tom som chcel..
Takže Zelená Voda: prostredie pekné, krásna príroda na dosah, voda čistá i teplá, pláž trocha viac kamenistá, čo je daň za čistú vodu, turistické i cyklo-turistické možnosti obrovské, možnosti športového vyžitia nadpriemerné a za prijateľný groš (minigolf, kurty na plážový volejbal aj na tenis, „vodný futbal“, dokonca sa mi marí, že som tam zazrel aj nejaký krytý tenisový kurt, rekreačný stolný tenis, nejaké tie automaty ...), gastro-servis ... hmm, radšej nepomlčím...
Zaujal ma najmä paradox medzi vcelku ochotným a milým personálom a divnou firemnou filozofiou. Bývali sme v turistickej ubytovni patriacej komplexu Perla, ktorej okrem ubytovne patrí aj hotel s reštauráciou, časť „pobrežia“ vodnej nádrže označená ako „Pláž Perla“, ubytovacie bunky, ktoré som síce nevidel znútra, ale zvonka to bola XXV. kategória (čo mi samozrejme nevadí, komu to vyhovuje, nech sa tam ubytuje) a myslím, že im patril aj minikemp. Okrem toho bola priamo v areáli pláže aj reštaurácia(?) Koliba a 3 stánky s rýchloobčerstvením a mimoriadne chutnými zemiakovými plackami – fakt odporúčam. Teda na prvý pohľad všetko, čo priemerná slovenská rodina na dovolenke potrebuje. My sme si vybrali vzhľadom na naše potreby a možnosti spomínanú turistickú ubytovňu a poskytla nám to, čo sme od nej očakávali (až na pár detailov, ale o tom potom).
Zastavenie prvé – reštaurácia Perla:
Prvý krát som bol prekvapený pri pokuse navečerať sa v reštaurácii v hoteli Perla. Aj keď tam aj vzhľadom na poveternostné podmienky rozhodne nebolo „narvané“, predsa som neočakával, že reštaurácia v rekreačnej oblasti uprostred sezóny sa zatvára o 20.00 (čo pravdepodobne platí aj pri peknom počasí). Keďže bolo práve 20.15, tak nás servírka „zavrátila“ a išli sme využiť služby rýchloobčerstvovacích staníc priamo na pláži, ktoré mali otvorené všetky tri (reštaurácia Koliba mala sanitárny deň). V stánkoch sme si „zmsli“ na chutnej klobáse, lángošoch a ako dezert sme si dali gofry a spláchli sme to kofolou. Na zariadenia tohto typu to bolo až prekvapivo chutné. Nakoľko bolo počasie také – aké bolo, chodili sme pozerať okolité prekrásne lesy a zrúcaniny (Beckov, Čachtice, Tematín), takže obed a olovrant sme vybavili väčšinou v základnom tábore, príp. v Novom Meste.
Zastavenie druhé – reštaurácia Koliba:
Nakoľko sme už boli poučený o otváracej resp. zatváracej dobe v Perle, išli sme skúsiť Kolibu. Vstúpili sme do „chrámu“ pripomínajúceho zvonka skôr exotický kostol alebo športovú halu než kolibu. Celkom pekne a príjemne zariadeného – opäť cca. o 20.15. V Kolibe bola iba čašníčka, žiadni hostia. Trocha divne sa na nás pozrela a spýtala sa, čo si želáme. Zjavne bola zaskočená odpoveďou vyjadrujúcou fakt, že sme hladní a radi by sme sa najedli. Vraj je už dosť neskoro, lebo majú otvorené iba do 21.00. Keď som vzniesol neodbytnú požiadavku, že by sme chceli aspoň halušky, tak sa odobrala do kuchyne a po krátkej konzultácii s kuchárom nám víťazoslávne oznámila, že teda dobre, halušky nám kuchár ešte urobí. Mimochodom jedálny lístok nám neponúkla a ani som nemal odvahu ho pýtať. Pritom nemôžem povedať, že by bola neochotná. Iba mi pripadalo, že je trocha z inej doby. Takže sme zjedli, zaplatili a opätovnú návštevu sme už neplánovali.
Zastavenie tretie – turistická ubytovňa Perla:
Pred definitívnym rozhodnutím „zakotviť“ nás milá slečna povodila po izbách, aby sme si vybrali, kategóriu, ktorú chceme. Izby boli priestranné, pôsobili celkom čisto a takmer zánovne. Trocha sme sa potýkali s tmou – resp. vypálenými žiarovkami – štyri z piatich nesvietili. Nejako sa im nedarilo skontaktovať sa s údržbárom. Raz sa tam aj zastavil, ale vymenil iba dve, z čoho jedna nesvietila ani hodinu. Nakoniec sme to definitívne vyriešili – dali mi žiarovky a ja som si ich vymenil. Bola k dispozícii aj spoločenská miestnosť s TV a aj celkom fajn sprcha s „veckom“ a fajnovým mäkučkým záchodovým papierom (bohužiaľ, farbu som si nevšimol :-) – jednoducho zážitok. Akurát mi mierne vadilo (a mojej žene zrejme trošku viac :-), že sprcha bola priamo pri okne bez akéhokoľvek závesu, z ktorého bolo sprchujúceho sa vidieť z cesty od pása hore. V izbe sme trávili pomerne málo času, takže ani bondovská znelka z pod oknom postaveného automatu na meranie sily úderu, ktorá lákala budúcich supermanov asi každých 5 minút, mi traumu nespôsobila. Absolvovali sme aj jednu diskotéku pre starších a pokročilých a to zadarmo a priamo na svojich posteliach (tiež rovno pod oknom). Nechápte to prosím, že sa sťažujem. Nijako zvlášť mi to nevadilo. Keď sme boli unavení z túry, bola nám celá diskotéka ukradnutá a zaspali by sme aj na letisku. Až na moju ženu, ktorá je v tomto smere divná a vysvietila mi baterku na nejakú knihu.
Zastavenie štvrté – opäť reštaurácia Perla:
Ráno pred odchodom sme sa chceli zastaviť na raňajky, nakoľko bolo treba sa do 10.00 vysťahovať a nechceli sme kvôli tomu vstávať príliš zavčasu a rozkladať sa s rožkami, maslom, paradajkami a pod. zakúpenými v Novomestskom Tescu. Tak sme sa opäť vybrali do reštaurácie Perla s cieľom dať si párky, alebo praženicu. Ešte pred vstupom sme si ujednotili raňajkové menu – dáme si 4 x párky. Bolo 10.15 - otváracia doba od 10.00 – teda všetko nám hralo do karát. Zastavila nás podozrivá páska na vstupe cez terasu (bez akéhokoľvek oznamu) – asi sme prví a máme ju prestrihnúť? Ale kde sú nožnice? Tak som išiel pozrieť cez hotel a tam mi bolo oznámené, že ešte neotvorili a robia uzávierku, alebo inventúru – teraz už si nie som istý. Čo si ale pamätám dobre, v ozname nebol ani náznak nejakého ospravedlnenia alebo niečoho podobného, čo by naznačovalo, že by to tam malo slúžiť ľuďom. Takže zase nič! Na ich obhajobu môžem akurát uviesť, že keď sa nám raz podarilo trafiť do otváracej doby de facto, tak sme dostali deťom dlho sľubované palacinky aj s milým úsmevom servírky a ako bonus dostali všetky moje baby keksíky, čo sa dávajú ku káve. Palacinky boli síce trocha menšie ako som čakal, ale chutili veľmi dobre.
Zastavenie piate – reštaurácia Ambrozia (priamo v Novom Meste):
Po neúspešných raňajkách sme trocha vytrávení opustili komplex Perla a aj Zelenú Vodu. Po ceste sme sa (už druhý krát) zastavili v uvedenej reštaurácii. Keďže sme tam boli prvý krát spokojní, načo by sme hľadali inú reštauráciu. Bolo asi 10.30. Pri pozeraní vyveseného menu pred reštauráciou som zazrel, že otvárajú až o 11.00. Tak som mal obavu, či sa nám podarí prežiť tento deň. V exteriérovej časti reštaurácie bola nejaká pani, tak sme sa spýtali, či majú otvorené. Zjavne nevedela nič o otváracej dobe, lebo povedala, že samozrejme, veď ona tam čaká na pizzu. Vošli sme – vyzeralo otvorené. Nasledovala kontrolná otázka. Uistili ma, že síce oficiálne začínajú až o jedenástej a nemajú ešte všetko pripravené (aj keď som nič nepripravené nespozoroval), ale milá a úslužná pani nás usadila a primerane obslúžila. Nájdete rozdiel? :-) Načerpali sme sily na cestu, zaplatili a ako bonus za ochotu sme im lapili otravnú muchu do fľaše od dosť drahého džúsu a protokolárne odovzdali tiež úslužnému a pozornému čašníkovi, ktorého sme tým dostali do miernych rozpakov, ale nejako to zvládol :-)
Ešte raz chcem zdôrazniť, že aj keď to možno tak na prvý pohľad nevyzerá, boli sme s dovolenkou spokojní, užili sme si ju aj napriek rozmarom počasia i pohostinských zariadení pod značkou Perla a kľudne tam zavítame znova. A dokonca sme sa aj dvakrát kúpali! Len som chcel prispieť trocha do diskusie o cestovnom ruchu a priznám sa - aj si vyskúšať „zablogovať si na SME“. Ale hlavne odkázať vedeniu „impéria“ Perla – „Pri všetkej snahe som vašu firemnú politiku nepochopil“! Už som sa stretol aj s filozofiou „Zaplať a neotravuj“, ale vy zákazníkovi ani nedovolíte zaplatiť. Zostali ste iba u „Neotravuj“. Neviem, či to všetko patrí jednému majiteľovi, alebo to majú podelené viacerí, ale ak áno, ako by ich jedna mater bola mala!
A ešte pridávam link na uvedený hotel, ale ako som si všimol, cenník je tam ešte na rok 2005 – http://www.perlazelenavoda.sk/rozd_sl.html . Zvlášť zábavne na mňa pôsobí ich motto: „nehľadajte perlu v mori, ale na Zelenej Vode“ :-)
Autor: Miro Komorný
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
