Pracujem na letisku v Mníchove vo vysoko intelektuálne založenej a v zahraničí veľmi populárnej fastfoodovej reštaurácii. Nosím večne zamastenú „rajcovnú“ rovnošatu, z ktorej najviac obľubujem čierne gate – mrkváky a šiltovku, ktorá mi po deviatich hodinách úmorného vyrábania woper-burgerov, praženia, pečenia a zašívania sa ide vytlačiť mozog z hlavy. Čo však na svojej práci milujem úplne najviac je fakt, že po každom pracovnom dni smrdím presne ako všetky tie pochutiny, ktoré mi predtým prešli popod rukami. Vďaka môjmu jobu som proste na zjedenie. Sprcha ani parfémované mydlo nepomáhajú. Ten smrad je ako Terminátor. Nedá sa zničiť, a keď už si myslíte, že ste sa ho nadobro zbavili, vráti sa zas. Ešte že sa každú noc okolo druhej hodiny rannej, keď sa posledným autobusom z letiska a potom 40 minút peši do kopca vraciam z práce do svojej izby na internáte, môžem poriadne prevetrať na čerstvom vzduchu. Inak neviem neviem. Moje spolubývajúce by ma zrejme vyhodili z izby. Toto by už ani tradičný chrumkavý kurací sendvič šlohnutý z roboty asi neurovnal...
I tak mám pociť, že najviac sa z tohto všetkého vytešujú moje ruky. Zažívajú svoje vrcholné dni. Stali sa zrazu tou najdôležitejšou časťou môjho tela, pričom na oltár svojej dočasnej slávy museli obetovať veľa: prstene a dlhšie nechty. Konečne sa im podarilo na plnej čiare tromfnúť moju hlavu, ktorá síce cez školský rok hrá prím, ale ktorej sa, povedzme si pravdu, v práci ako je táto, dostáva zaslúženého odpočinku. Využívam ju tu najmä na rôzne kombinácie prepínania zo slovenčiny do nemčiny, z nemčiny do angličtiny, z angličtiny do nemčiny atď... keď sa snažím komunikovať so svojimi exotickými kolegami a ešte exotickejšími šéfmi. Práve vďaka nim kmitajú moje pestované ruky v týchto letných dňoch rýchlosťou japonských samurajov a ako bonus prichádzajú do styku s najrôznejšími novými povrchmi a matériami. Sú proste v siedmom nebi.
Zrejme kvôli tomuto dvojmesačnému pôžitku mojich rúk už druhý rok zabíjam svoje letné prázdniny prácou v nemeckom „podpalubí“. Inak si to totiž ani neviem vysvetliť. Jedine, že by som to, ako správna Slovenka, robila pre peniaze.
Autor: Tatiana Carova
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
12. júl 2006 o 18:30
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 111x
Ruky verzus hlava
Už svoje druhé vysokoškolské prázdniny trávim brigádovaním v Nemecku. Nie že by som si počas školského roku len tak „váľala šunky“, nepreložila slamku cez slamku a výlučne sa venovala iba rozoberaniu filozofických traktátov... Skôr hádam, že ako študentku na plný úväzok, poväčšine podkutú iba teoretickými poznatkami, ma fascinuje, že si na seba dokážem zarobiť aj manuálnou prácou. Fascinuje ma, že aj ja, členka Platónovho fanklubu, som schopná vytvoriť niečo naozaj cenné a hodnotné, bez čoho si človek už ani nevie a ani nechce svoj život predstaviť. Dokážem vlastnými rukami stvoriť hamburger.
Prvý pokus
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
