S bicyklami na Kassandre

Cesta tam bola nekonečná. Šli sme v piatok 26. mája o 3 ráno v šialenej zime. Keď sme stáli ešte na Slovensku, strkali sme sa s Maťom - letne oblečení za autobus na miesto, kde bol zrejme motor. Šlo odtiaľ teplo, bohužiaľ aj výfukové plyny. Skutočne sme sa zohriali až niekedy okolo obeda, keď sme vystúpili kdesi v Srbsku na pumpe a ovalila nás horúčava.

Bol trochu problém s bicyklami. Ešte vo štvrtok poobede sa bola Maťova mamina v cestovke pýtať, či ich fakt môžeme brať a povedali jej, že jasné, že ide len polka busu. O 3 ráno pri nastupovaní, keď už sme mali biky v krabiciach a mali sme ich naložit, nám šofér povedal, že spojli 2 polonaplnené zájazdy do 1 busu a tým pádom batožinový priestor bude asi narvaný. Keď sme mu vraveli, že sme sa pýtali ešte vcera poobede, povedal, že to v cestovke niekto pokašlal, lebo už ten štvrtok doobeda vedeli, že spájajú zájazdy. No nič, nejako sme tam tie krabice narvali a modlili sa, aby to prežili hlavne prehadzovačky.

Na miesto určenia sme prišli v sobotu doobeda. Ubytovaní sme boli v dvoch apartmánových domoch. Ja som bola spolu s Maťom. Prvé 2 dni len tak prevegetovali na pláži v Pefkohori s Maťovou maminou a Mariankou. V nedeľu, jediný krát za celý pobyt, vstal Maťo skôr než ja a kým som sa vykydala z postele (čo ma stálo neskutočné premáhanie) stihol spraviť aj raňajky. Večer sme konečne poskladali biky a šli sme sa previesť.

Maťova mama nas denne spovedala kedy sme vstali a dôrazne nám dohovárala, že máme chodiť ráno o 7 k moru sa prechádzať kvôli vzduchu, lebo že vtedy sa to všetko vyparuje. A že treba využit to more a vzduch keď už tam sme... Mala pravdu. Ale ako sa premôcť, keď pre nás bolo vzácne už to, že vôbec sme niekde bez svietiacich monitorov a spolu a že sa môžeme vyspať? More bolo až na 3. mieste. Ale nevzdála sa asi 5 dní. Keď sa nedostavil požadovaný úspech, nakoniec nás nechala napospas osudu a alergii.

Tuším v pondelok sme boli na večeri v reštike. Marianka celou cestou básnila len o tom, ako sa pojdeme najesť do Gréckej reštaurácie a dáme si musaku - akési grécke národné jedlo. Chcela ísť potom ešte raz, ale už sa k tomu dáko nepribrala. Ani Maťova mama nejavila iniciativu a my dvaja už vobec nie. Tiež sme na začiatku rozmýšlali, že pôjdeme na niektorý z fakultatívnych výletov. Ale tie čo by stáli za to (vykopávky, hrobka Alexandra Macedónskeho, Meteory - kláštory na skalách) boli šialene drahé (30 -40 euro) a ostatné nás až tak neťahali. Marianka síce chcela íst na dáku zábavnú plavbu s diskotékou a obedom ale keď sa nikto z nás nerozhýbal aby zistil aspoň odkiaľ sa ide a ako sa platí, nejak sa ani ona nesnažila. Maťo mi raz vravel, že Marianka je typ čo rozpráva čo všetko by chcela, ale keď má preto niečo urobiť, zrazu má x dôvodov, prečo sa to nedá a radšej sa na to vykašle. Ale inak je fajn a strašne srandovne rozpráva. Hlavne s mamou. Tá má totiž úplne katastrofálne orientačné schopnosti, ale fakt príšerné. Bývali od pláže asi 300m rovnou cestou, len na konci bolo treba odbočiť do prava a prejsť ešte kúsok. Normálne ju tú cestu museli učiť. A keď niekam šli a ich mamina chaosila, Marianka ju napomínala aby nešírila paniku a pokračovala v jazde.

Od pondelka sme už chodievali na bikoch. Vždy keď sme usúdili, že už sme v cieli, alebo jednoducho sa nám už nechce šlapať, našli sme si dáke pekné miesto s tieňom na pláži a ostali sme tam. Pláž v Pefkohori bývala plná, hlavne keď po pár dňoch dofrčali ďalšie zájazdy. Parta srbských dôchodcov - pomaturitné stretnutie po 50 rokoch, akýsi tuším ruský pioniersky tábor a stále divadlo Maťovej mame a Marianke poskytovala statná ruská "zenščina" s 5 deťmi. Ale na tých vzdialenejších plážach, kam sme chodili, to bolo iné. Stávalo sa nám, že sme boli na celej pláži sami, len niekde dosť ďaleko sme videli dákych ľudí - zrejme domáci obyvatelia viliek nariedko roztrúsených pozdĺž celého pobrežia. Len občas niekto prešiel po brehu máčajúc si nohy vo vlnách. Ťažko povedať, kam tí ľudia kráčali. Prešli a spravidla sa nevracali späť. Len večer boli pláže prázdne, ale boli sme hladní, tak sme šli tiež.

Večeru sme varievali tak, že Maťo začal kým ja som bola v sprche (gavaliersky ma púšťal prvú, aby mi mohli schnúť vlasy) a ja som ju potom dovárala, kým bol v sprche on. Potom sme chodievali na nákupy - chlieb, zelenina, ovocie... A keďže Maťova mama s Mariankou radi lietali po kadejakých obchodíkoch, skoro vždy sme ich stretli a behali sme chvíľu s nimi.

Raz sme zašli až na koniec toho poloostrova. Nebolo to až tak ďaleko, ale väčšina cesty bola do kopca a z kopca a pri asi 30 stupňoch to bola celkom slušná drina. Na konci poloostrova bol kostolík. Bol zamknutý ale kľúč bol v zámke, tak sme sa šli pozrieť dnu. Jedna štvorcová miestnosť asi 4-5 m dlhá a široká, po stranách stoličky alebo lavice, biele rovné steny aj strop, žiadne klenby ani fresky, ani iné ozdoby. Vyseli tam len obrazy dákych svätých a anielov. Vyzerali staré a rámy boli neviem či pozlátene, alebo zlaté. Nebol tam ani oltár ako býva v kostoloch, len akýsi jednoduchý stôl s obrusom po zem a dokonca skrytý za obrazmi tvoriacimi stenu aj dvere, čiže akoby v samostatnej miestnosti. Bol tam akurát akýsi drevený stĺp ako stojan na knižky a ešte jeden kovový, zdobený, čo vyzeral ako veľký asi meter vysoký svietnik, tiež pozlátený alebo zo zlata. Na vrchu bola akási miska s morským pieskom a v nej zasadené sviečky. Gréci vôbec nekradnú. Takýto kostolík nebol jediný. Veľmi podobný sme našli aj blízko Pefkohori pri pobreží. Boli veľmi jednoduché, keby nebol na nich kríž, či zvon, vyzerali by zvonku ako obyčajné domčeky. V každom kostole či kaplnke bola polička s ručne robenými sviečkami a vždy sa tam povaľoval aj dáky ten zapaľovač. Tento výlet na koniec poloostrova bol zo všetkých najnamáhavejší, ale aj najzaujímavejší.

Keď sme si chceli oddýchnuť, chodili sme po starej asfaltke na druhú stranu, smerom do vnútrozemia. Bola to rovná cesta a nechodili tam autá. Napajála sa na hlavnú asi po 10km ale tam ďalej sme už nešli. Cestou bolo hodne odbočiek k pláži a jedna opustená záhrada, kde rástlo niečo, čo na pohľad vyzeralo ako pomaranče a chutilo ako hybrid mandariky a grepu. Keď boli sladké, chutili dobre, ale tieto boli kyslé až nám pusy krútilo. Keď som ich však vytlačila do vody a pridala cukor, bola z toho výborna malinovka. Voda z vodovodu nemala bohviakú chuť, tak sa celkom hodili.

Brávali sme so sebou šnorchle, nazbierali sme mušle a pozerali dno. Na každej pláži bolo iné. Ale voda bola ešte studená, nedalo sa vydržať moc dlho. Tak sme sa hodne rozprávali o všetkom možnom. Ako správni programátori, analyzovali sme všetko do najmenších detailov. Od hypotéz o vzniku Zeme, cez medziľudské vzťahy a ich príčiny až po aspoň trochu realistické plány na začínajúce leto. Hlavne ja nemám trpezlivosť vyvaľovať sa na pláži, takže sme museli niečo robiť. Zbierať kamienky, blbnúť, alebo sa aspoň rozprávať.

Cesta späť bola už dosť o ničom. Šli sme v pondelok večer a v utorok v noci sme mali byť doma v Banskej Bystrici. Mne nebolo moc do reči a Maťo sa tiež nesnažil. Mala som dilemu, či sa odviezť s časťou zájazdu rovno do Bratislavy, kde som už ráno mala ísť do roboty a nechať bike na krku Maťovi alebo ísť s nimi domov a do BA ráno. Ktosi sa pýtal šoférov ako bude vyzerať rozvážanie, lebo ľudia v buse boli z celého Slovenska. Povedali, že čakajú na sms od cestovky, kde im majú dať vedieť. Boli sme v Maďarsku, keď jedna tetuška stratila nervy. Šla za už mierne nervóznymi šoférmi zistiť, prečo sme zišli z diaľnice, drgáme sa po cestách dákej poslednej triedy a už 3 hodiny obchádzame dookola Budapešť. A hlavne kedy bude cikpauza. Po skoro 5 hodinách sme núdzovo zastali v akomsi meste pri tescu a šli sme na vecko. Tam sme sa dozvedeli, že očakávaná sms došla v neočakávanom znení, a to že šoféri si majú poradiť sami. Bus čo mal čakať na hraniciach a zobrať domov bystričanov jednoducho čakat nebude. To znamenalo, že rozvoz bude vyzerat asi tak, že okolo 18:00 budeme na hraniciach, odtiaľ sa pôjde cez Nitru do BA, tam sa vyložia ľudia, dalej cez Trenčín do Popradu vyložiť ďalších, potom do Košíc zase ďalších a nakoniec do BB, čo pre bystričanov znamenalo asi 10 hodinovú okružnú jazdu Slovenskom ( a to všetko v cene zájazdu :-) ). Už som bola zmierená s tým, že idem rovno do BA a bike nechám Maťovi, ale nakoniec sa to vyriešilo tak, že šoféri splašili nejaký linkový bus čo nás zobral do BB z benzínky pri Nitre a ja som teda tiež šla domov. V BB na stanici Maťova mama so sestrou sadli s vecami do taxíka. Ja a Maťo sme poskladali biky a šli na nich.

Dovolenka skončila. Ja som šla do BA hneď ráno a Maťo do Brna na intrák poobede. Takže ja som zarezávala od stredy, Maťo od štvrtku a v piatok mi písal na ICQ, že má pocit, akoby už minul všetku v grécku načerpanú energiu. Ja som ten pocit mala už asi v stredu na obed... Zase ďalšia super dovolenka, len krátka.

Autor: Lucia Kazarová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)