Než som sa rozhodla, že tútokrajinu navštívim, mala som spočiatku pochybnosti. Myslela som si, že sú tu lensamí dotieraví machovia a špinavé more, ale táto krajina mi ukázala oveľaviac, ako som si dovtedy myslela.
Keď sme spolu s priateľom vyrazilina túto kvázi dovolenku bol piatok večer. Písal sa 7. júl 2006. Už na letiskusom sa chcela otočiť, keď sme zistili, že lietadlo má asi hodinové meškaniekvôli nepriaznivému počasiu nad Alpami, takže namiesto predpokladaného príchodu19:40 sme pristáli 20:40. Našou prvou zastávkou bolo Miláno, nie prílišzaujímavé mesto pre obyčajnú študentku ako som ja, kvôli množstvu drahýchobchodov, z ktorých som si ako študentka samozrejme nemohla nič dovoliť.Napriek astronomickým cenám, musím toto mesto aj pochváliť (i keďz letiska do centra je to asi 50km ďaleko), pretože sme tu našli celkomslušný študentský hostel s množstvom mladých ľudí rôznych národností odFrancúzov, Nemcov po Američanov i Japoncov. Predpokladám, že v tomto hostelisa zastavil každý študent, ktorý navštívil Miláno, pretože sa tu dá ubytovať zacelkom prijateľnú sumu cca 25euro za noc, čo je na Taliansko celkom lacnéa dostane tu človek ešte aj raňajky.
Na druhý deň asi okolo11hod. sme sa vybrali do mesta, ktoré nám toho mohlo ukázať viac, do Benátok.V Miláne sme nastúpili na vlak a okolo druhej hodiny sme sa už mohlikochať pohľadom na čarovné Benátky. Na hlavnej stanici nás však čakalo ohromnéprekvapenie. Myslím, že na Mestre (tak sa to tam volalo) asi dlho nezabudnem.Mali sme sa odtiaľ dostať autobusom číslo 9 do nášho trojhviezdičkového hotelana okraji Benátok. Tak sme len tak hodinu čakali na zastávke, kde každýautobus, čo tam mal stáť prešiel okolo asi päťkrát a samozrejme naša devinamusela mať práve štrajk. Tak sme sa vykašľali na čakanie a išli sme saosviežiť jedným pivkom, odkiaľ sme samozrejme videli našu dlho očakávanúdevinku ako si ide na zastávku, na ktorej sme hodinu predtým čakali. Jedinýmnašim šťastím bolo, že tu autobusy chodia každých 10min., takže nakoniec sme v pohode chytili tú prekliatu devinu,ktorá nás ešte stále mala čím prekvapiť. Druhým prekvapením bolo, že mašamilovaná devinka nás mala odviesť na zastávku, ktorá mala byť vedľa nášhohotela. Vlastne aj bola, ibaže my sme vystúpili o trochu skôr ako sme malia tak sme sa k nášmu hotelíku prešli asi 8km, ale stálo to za to,pretože hotel bol skutočne úžasný. Bol asi 300 rokov starý a v izbeto vyzeralo ako v paláci. Veľká posteľ so záclonkami, no jednoducho sen.Dokonca aj mestečko, v ktorom sme sa nachádzali bolo príjemné. Ľudia sa tunikam neponáhľali a len si tak pomaličky nažívali. Našli sme tu ajkaviarničku s príjemnou obsluhou, kde nás vyšli dve dvojdecové vína iba1euro 50, tak sme sa tam ako praví nefalšovaní Slováci trošku opili, až smezabudli na to, že keď sme išli spať, nechali sme kľúče na izbe zastrčené zvonkua ráno (asi okolo 13:00hod.) nám vbehla do izby nejaká teta, ktorá nás nato upozornila.
Na tretí deň sme sa konečne vybralido centra Benátok, do starého mesta, presne takého aké ľudia poznajú pod názvomBenátky. Bolo to neuveriteľne krásne mesto, ako stvorené pre párikya veľmi jednoduché na zablúdenie pre jeho veľké množstvo uličiek. Jezvláštne ako ľudia dokážu žiť na vode v strachu, čo ak sa zdvihne hladinavody a chodiť do práce na lodičke. Za spomenutie tu ešte stojí našerozhodnutie, dať si konečne tú pravú taliansku pizzu ospevovanú po celom svetea kde inde sme si ju mohli dať ako v čínskej reštaurácii, čo smezistili až neskôr. Okrem toho, že bola čínska, bola odporná a stála nás17euro, takže sme hladní neboli ešte veľmi dlho. Odvtedy sme sa zastavovali užlen v reštauráciách s talianskou vlajkou i keď sme nemali100%-nú istotu, či je to skutočne talianska pizzéria, lebo v tom čase bolimajstrovstvá sveta vo futbale a Taliani boli s Francúzmi vo finále,takže talianske vlajky boli skutočne všade, dokonca aj v kvetináčoch.Aspoň sme si mohli vychutnať tú atmosféru keď večer finále vyhrali Taliani.Bolo to niečo fantastické. Len si tak začali od radosti všetci skákať do týchslávnych kanálov a nebolo človeka, ktorý by sa nedal strhnúť touto úžasnouatmosférou. Dokonca aj samotní Francúzi sa tešili s Talianmi. Vyzeralo totam ako na Silvestra. Plné mesto, ohňostroj, no jednoducho super. Nakoniec sa všetcizoskupili na námestí v San Marcu, kde sa oslavovalo do skorého rána.
Na štvrtý deň (posledný) smeišli konečne navštíviť more, aby sme sa trochu aj pováľali na pláži. Prišli smena pláž, ktorá sa volala Lido a na to, že talianske pláže nie sú prílišpekné, táto bola celkom fajn. Len tak sme sa tu kúpali a slnili od ránaasi do 10hod. večer. Rada by som ešte spomenula, že po celé 4 dni, čo sme tuboli bol spln mesiaca, čo len pridávalo na tej úžasnej atmosfére, ktorá tu pocelý čas vládla a bol to akýsi bonbónik, ktorý v nás vytvorilneuveriteľný zážitok.
Vďaka týmto všetkým pozitívnym, ale ajnegatívnym (chvalabohu, tých bolo oveľa menej) náhodám tieto nezabudnuteľné 4dni obohatili celý môj život a nikdy na ne nezabudnem.
Autor: Martina Vlachovicova
