Vitajte v Jakutii !

Jedného dňa, bolo to práve na Mikuláša, mi zazvonil telefón a zaznela neuveriteľná správa: „Alenka, máš pozvánku do Ruska. Ak veľmi chceš, môžeš cestovať do týždňa?“ Noo, trošku preháňali, hoci som veľmi chcela, cestovala som až o dva týždne. Takto to všetko začalo.

Spoločne s kamarátkou Zdenkou, sme pomerne rýchlo vybavili všetky formality, narýchlo sa zbalili a v jednu krásnu nedeľu sme pri východe slnka odlietali z Bratislavy pri teplote 7 °C. Po kratučkom pobyte v Moskve (pol dňa je na toto mesto naozaj malo) sme znovu nasadli do lietadla a vydali sa na cestu do Ázie, pri teplote 4 °C.

Musím sa s hanbou priznať, že hoci som sa do Ruska veľmi tešila, po rusky som rozprávala veľmi slabo, a tak, keď ma niekto oslovil, len som sa usmiala a ukázala na Zdenku. Na úzkych sedadlách lietadla Jakutskej leteckej spoločnosti som sedela medzi Zdenkou a pomerne objemnou a skutočne spoločenskou pani. Keď začula, ako mi Zdenka vysvetľuje slovíčka, ochotne sa zapojila do jazykovej lekcie a neskôr aj spolucestujúci zo sedadiel pred nami. Tomu vravím intenzívny, priam letecký kurz jazyka.

Pol hodinu pred vystúpením z lietadla nám kapitán milým hlasom oznámil, že pristávame v Jakutii a teplota vonkajšieho vzduchu je – 52 C. Vážnosť situácie som si ale začala uvedomovať až keď naši spolucestujúci začali s vážnymi tvárami kontrolovať, či máme dosť teplé oteplováky a dosť hrubé vetrovky, či máme šály dosť na nosoch a či máme čiapky dosť na ušiach. Akonáhle sme vyšli z dverí lietadla, pochopila som prečo. Aby sme si túto „exotickú“ teplotu užili, zamrzlo auto voziace batožinu a na vydanie našich kufrov sme čakali 3 hodiny. Prvú hodinu sme vydržali v úzkej chodbe spolu s cestujúcimi z dvoch ďalších letov, ale potom sme radšej vyšli von, kde bola teplota približne rovnaká ako vovnútri, ale dalo sa aspoň trochu dýchať.

Okolostojaci mali síce pochopenie pre naše národné tance (precvičili sme si odzemok), ale keď sme pridali aj národné spevy (aby sme netancovali «nasucho»), začali sa báť, že nám od mrazu preskočilo a nápadne rýchlo sa pred nami uvoľnila cesta k «zázračným» dverám, cez ktoré nám mali vydať našu batožinu. Počas týchto dvoch hodín mi zamrzli všetky city a pocity a tak som sa nemohla, našťastie, ani rozčuľovať. Zostal nám ešte zmysel pre humor a nejaké zvyšky zdravého rozumu.

Po krátkych raňajkách u priateľov sme nasadli do taxíka a duševne sa pripravili na 500 km dlhú cestu. Aspoň sme si to mysleli. Úsmev na tvári (a s ním všetok zmysel pre humor) mi zamrzol, keď ma Zdenka prebudila z driemot slovami: „Ajka, prichádzame na zimnik (čo je cesta po zamrznutej rieke).“ Len čo som vyzrela z okienka na mojej strane, zbadala som veľký UAZ (na Slovensku nazývaný úžas a používaný v armáde), ako má zadnú polovicu ponorenú do ľadu, po ktorom sme práve prechádzali. Nikdy v živote do tej chvíle som sa tak vrúcne nemodlila.

Posledné zvyšky zdravého rozumu sme stratili medzi 360-tym a 300-tým kilometrom od Aldanu – našej cieľovej stanice, na ceste, ktorej nerovnosti, alebo skôr hrbole, nedokázala vyrovnať ani polmetrová vrstva utlačeného snehu. Vraví sa, že cudziu reč ovládate, ak rozumiete piesňam v tejto reči. Ja som v tej chvíli dokonale rozumela refrénu jednej ruskej populárnej piesne, ktorú nám taxikár pustil aspoň 12-krát: „Ó Bože, daj mi síl!“

Po približne 40-hodinovej ceste, prekonaní ôsmich časových pásiem a 10 000 km dorazili do mestečka Aldan, ktoré sa malo stať na najbližších 11 mesiacov ich domovom, dve slovenské „zombíčky“, na Slovensku nazývané Zdenka a Ajka.


Autor: Alena Vojenčiaková

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)