Nesnívala som o čepci na stále umytých vlasoch (o tých vlasoch áno) ani o krátkej rovnošate najlepšie tvarujúcej postavu, a už vôbec sa v mojich snoch neobjavil mladý šľachetný lekár s vybielenými zubmi z telenovely. No, aby som neklamala, možno s pevným zadkom v bielych vypasovných nohaviciach...
Aby som neodbočovala, výber školy bol na rodičoch („...mať tak v rodine zdravotnú sestru, ktorá všetko vie a všetko vyrieši..."). Tak po prijatí bez skúšok, čo ma potešilo, mali zdravotníckeho asistenta. Veď išlo iba o zmenu názvu.
Doteraz nepoznám človeka, čo sa tak vyzná v synonymách. Ale dobre, že som nedala na slová mojej učiteľky na základnej škole, pani K. Už ani neviem, čo učila, ale jej najvyšším vzdelaním bola stredná zdravotnícka škola. „Táto škola je náročná, málokto ju zvládne" - to bola jej reakcia na môj záujem o povolanie sestry. Ona je stále učiteľka na základke, možno vzdelanie doplnila a ja mám po jej rade do životaza za sebou už dokopy deväť rokov zdravotníckej školy.
Zmena názvu sa nás dotkla v treťom ročníku, keď sme nastúpili na prax. Rovnako ako sa nám búrili hormóny, sme boli pobúrení, keď sme zistili, že žiadne sestry z nás nebudú. Keďže sme boli prvá odroda tohto dokonalého odboru, ani učitelia, ktorým sme z neznámych dôvodov hovorili pán a pani profesori, nevedeli čo s nami. Tak sme pre istotu len asistovali, ako už našepkáva len zmenený názov odboru zdravotnícky asistent. Teóriu sme však museli ovládať ako pred rokom zdravotné sestry, aby sme vedeli sestre asistovať.
Zúfala teória a ešte zúfalejšia prax. Doteraz mám pred očami nahého deda, podotýkam odkrytého, s minimálne tromi hadičkami v telových dutinách. To bol môj prvý pohľad na oddelenie, keď nás poslali robiť rannú toaletu. Vlastne môj prvý pohľad na nahého muža. Čakala som, že bude o možno aj storočie mladší a... Nedesiatovali sme ešte nasledujúcich pár mesiacov, po niektoré dni ani neobedovali.
Už vtedy bolo rozhodnuté, kto v tomto odbore ostane. Spomínaný môj prvý nahý muž sa raz zošmykol z kresla, a keďže na oddelení sú praktikantky, žiadny iný personál to nezaujímalo. Ako sme mohutného, bezvládneho, vysokého pacienta asi štyri útle dievčatká dvíhali zo zeme, odpojil sa močový katéter a obsah ofŕkal kamošku od kolien po čelo. Aby nebolo málo, keď sa tam „pučila", mala otvorené aj ústa. Hoci mu zúfalo pustila nohy, podarilo sa nám ho uložiť a ona napriek tomu od tohto povolania neupustila. Našla kompromis, možno povedať, že má močové katétre pacientov aj ich samotných pod kontrolou na ARO.
Neviem či to bola „len zmena názvu", skôr čas na zmenu. Za tie štyri roky sa rozhodni či do toho ozaj chceš ísť, po maturite si povedz, „tak teda som sanitárka s maturitou. A čo ďalej?". Za tú dobu budú skúšať rôzne metódy, pošlú ťa (pri slove kŕmenie sa mi vybavia sliepky, dobytok...) podávať stravu pacientovi, ktorý leží v izbe už s nebožtíkom pokrytým bielou plachtou, krátkou na zakrytie chodidiel, alebo podávať močové flaše nevládnym mužom (ono to tam samo nevlezie)... Máš vtedy 15 - 18 rokov.
Teóriu sme vedeli, ale prax, toto nie sú žiadne výchovne metódy, žiadne osnovy, toto je život. Život pacienta na lôžku, kde nikto nevidí. Ak cíti niekto len tú prenikavú „nemocničnú vôňu", počuje len ston pacientov, nech na zmenu názvu zabudne. Nikdy z neho nebude DOBRÝ zdravotnícky asistent ani sestra.
Momentálne nepracujem v nemocnici a chýba mi ta vôňa oddelenia. Lebo v nej cítim úsmev a pozdrav pacienta, ktorého som nevidela len 24 hodín, chýba mi, ako sa ma ON pýta ako sa mám. Chýba mi pozerať sa v okamihu ticha na nočnej z okna na 13. poschodí, ako je mesto rozsvietené a ako ľudia tam vonku ani netušia, čo sa deje za týmto sklom. Je pre nich samozrejmosťou, že sú zdraví, pekní (čo je dnes dôležitá hodnota), že ráno vstanú do práce a večer sa idú zabávať.
Lenže na lôžku čas plynie inak a núti preradiť si hodnoty. Takže pre mňa to bola asi naozaj len „zmena názvu".
autorka: Lenka Ondková
