Ozývajú sa hlasy hľadajúce vinníka. Tiež sa k ním pridám. Nebudem obviňovať vlády, banky, alebo šedé eminencie, ktoré ako si niektorí mysli hýbu svetovým dianím a ovplyvňujú životy obyčajných ľudí. Nie vinníkom, ale príčinou tohto stavu je každý jeden člen systému. Inými slovami každý obyvateľ tejto planéty má podiel na svetovom dianí. Niekto väčší, iný menší, v závislosti od schopností a možností.
Odbočím trochu do teórie. Základným princípom trhovej ekonomiky je princíp ponuky a dopytu. Predávajúci sa snaží čo najvýhodnejšie svoj produkt predať a na druhej strane kupujúci čo najlepšie predať. Podľa tohto princípu sa správajú všetci účastníci trhu, či už sú to jednotlivci, alebo spoločnosti, malá rodinná firma alebo nadnárodný koncern. Všetci sa snažia draho predať a lacno kúpiť. Účastníkom trhu je aj štát. Niekedy je v úlohe kupujúceho, málokedy predávajúceho a väčšinu času plní funkciu regulátora trhu. Zástupcom regulátora v každom štáte je centrálna banka. U nás je to Národná Banka Slovenska, po 1.1.2009 to bude Európska Centrálna Banka. Jednou z hlavných úloh centrálnej banky je uvoľňovanie peňazí do ekonomiky štátu v takom objeme, aby bol zabezpečený dostatok peňazí na uskutočnenie obchodov medzi účastníkmi trhu, ale aby ich nebolo príliš veľa a umelo nezvyšovali ceny, inými slovami aby inflácia nebola veľmi vysoká. Ďalšou úlohou je sledovať kondíciu ekonomiky a včas upozorňovať a zasahovať proti prípadnému narušeniu zdravého trhového prostredia.
Vráťme sa k hľadaniu vinníka. Na začiatku celého kolotoča trhu bola túžba vlastniť. Túžba mať viac, mať sa lepšie za menej peňazí. To súhlasí zo základným princípom trhu. Hlavným prostriedkom na získanie peňazí je práca. Dalo by sa povedať, že peniaze plnia úlohu akumulátora práce. Práca nie je jedinou cestou ako získať peniaze. Ďalšou z možností je požičať si od niekoho, kto prácou získal viac peňazí ako potrebuje. Samozrejme že ten niekto nám peniaze nepožičia zadarmo. V dnešnom svete tým niekým sú najmä banky, ktorých hlavnou podnikateľskou činnosťou z ktorej majú najväčšiu časť ziskov je práve požičiavanie peňazí.
Znovu odbočí trochu do teórie. Každá firma si plánuje svoje aktivity na určité obdobie dopredu. Súčasťou týchto plánov je aj predpoklad výnosov a výdavkov. Sústreďme sa len na banky. Ako sme už spomenuli, ich hlavnou podnikateľskou činnosťou je poskytovanie pôžičiek, za ktoré klient banky platí poplatky a úroky, ktoré tvoria práve predpokladané výnosy.
Čo sa stalo v spojených štátoch? Už som spomenul, že hnacím motorom trhu je túžba. Na začiatku súčasnej krízy bola tiež túžba. Na jednej strane túžba ľudí vlastniť dom, alebo byt. Na strane druhej túžba bánk zarobiť na poskytnutých pôžičkách. A tak tieto dve skupiny začali roztáčať koleso trhu, ktoré im začínalo prinášať vytúžené výsledky. Ľudia mali domy a banky mali políčka v správach o budúcich ziskoch naplnené tučnými sumami.
Racionálne uvažujúci človek by si povedal, mám dom, mám rodinu, môžem ísť na dovolenku, nič viac mi netreba. Banky si takisto mohli povedať máme slušné budúce zisky, zamestnanci nadštandardné platy, manažéri odmeny, nič nám netreba. To všetko by bola pravda, keby neexistovala túžba, ktorá sa ani po uspokojení všetkých potrieb nevytratila. A znovu sa stretli tieto dve túžiace skupiny aby si svoje túžby naplnili. A zase sa roztočilo neviditeľné koleso trhu.
Všetko by fungovalo krásne, keby neexistovala jedná záludnosť trhu, a tou je nedostatok. Ďalšou zo základných podmienok fungovania trhu je nedostatok tovarov, služieb, práce, peňazí, ... Pokiaľ je nedostatok vyvážený všetko funguje ako má. Ak však niečoho je zrazu dostatok a iného nedostatok, nastáva problém.
Ľudia začínali mať dostatok tovarov, každodenné nákupy väčšinou nepotrebných vecí. Nákupy im dávali prácu, niekto predsa musel to všetko čo kupujeme vyrobiť. Ale otázka je, či peniaze, ktoré požívali na nákup boli výlučne z práce? Odveď je NIE. Boli to pôžičky. A práve tie pôžičky, ktoré boli na začiatku celého kolotoča rastu, sú teraz kameňom úrazu. Prečo? Jednoducho preto, že ľudia akosi pozabudli na to, že pôžičku treba raz vrátiť. A koleso trhu sa začalo točiť opačným smerom.
Ľudia si uvedomili, že im netreba dva autá stačí im jedno, nie je potrebná obrovská vila, postačuje aj prízemný domček. Slovami ekonóma, dopyt sa znížil, pretože časť zdrojov určená na potrebu musela ísť na splácanie dlhov. Keď do toho zahrnieme fakt, že takmer tretina ľudí nezníži svoju nadspotrebu, ale prestane splácať úver. Toto vedie do stavu, kedy ani banka, na inak výnosný produkt, ktorý by mohol naštartovať dopyt, neposkytne úver.
To čo zažívame teraz, je len vyhlásenie splatnosti úveru, ktorý sme si sami vystavili. A riešenie, jednoducho tento účet musíme splatiť. Všetci ekonómovia sveta, štátnici, analytici až po štamgastov v miestnej putike majú plnú priehršť riešení ako z krízy von. Zdravý sedliacky rozum mi však hovorí, že jediné rozumné riešenie je tento účet, ktorý nám trh vystavil zobrať a zaplatiť. Čím skôr si to lídri ekonomík uvedomia a začnú podľa tohto jednoduchého princípu konať, tím skôr sa môžeme vrátiť na cestu rastu, avšak poučený z krízového vývoja.
Z toho čo som tu popísal je zrejme jasné, že z rastu, ktorý sme zažívali počas posledných rokov sme profitovali všetci. Niekto viac, niekto menej. Každý podľa úrovne svojich schopností a na základe jemu dostupných informácii.
autor: Juraj Lisoň
