Najlepšia cigánska

Ale roky bohužiaľ plynú a z konzumentov sa v určitom období – v období malých detí stávajú rodinné odpadkové potravinové koše – hlavne z úcty k potravinám.
Ale tie roky naozaj plynú bez zastavenia a raz sme sa dožili aj toho, že dcéra zje svoju cigánsku a 17-ročný syn je schopný zjesť svoju, manželkinu a aj moju. Ešte našťastie nepoznám ten pocit, že syn vypije aj môj burčák...
Ale keď nastane obdobie, že dcéra aj syn najradšej jedia cigánsku /a pijú burčák / bez dohľadu rodičov , a vy máte toľko práce, že nemáte čas zjesť cigánsku / a vypiť burčák / s priateľmi, vyšle vás manželka na jarmok so slovami: „ Prines nejakú dobrú cigánsku, veď vieš, ako ja minulý rok - a pitný burčák . Zoberieme si to domov a v kľude to zjeme."

Pracujem takmer v centre Trnavy, a tak mi nerobilo problém tesne pred koncom pracovnej doby „vybehnúť" na jarmok. Do ruky mi strčila igelitku s logom lacného obchodného reťazca, v ktorom som v živote nebol a poď ho nakupovať.
Samozrejme som bol presvedčený, že kúpiť dobrú cigánsku a pitný burčiak nemôže byť najmenší problém. Ako obyčajne som sa mýlil...
Keď so vkĺzol do davu na hlavný občerstvovací pľac, zmocnil sa ma pocit beznádeje. Pri nekonečnej ponuke „cigánska-burčák, cigánska-burčák", ktorá sa opakovala po celom obvode námestia ma premkol pocit bezradnosti – v ktorom stánku majú tú najlepšiu cigánsku a najpitnejší burčiak? Chodil som beznádejne okolo stánkov a pozeral som ako Bulhar z kukurice...
V tedy som si spomenul na príbeh, ktorý mi rozprával môj zámy, ktorý v čase socializmu chodil s kamarátmi na pracovné brigády do bývalej NDR. Za 2-3 týždne prác, najčastejšie v stavebníctve, si niečo zarobili a v posledný deň pobytu, keď mali voľno, za tieto peniaze urobili nákup domov. Problém bol v tom, že v predvečer odchodu bývalo rozlúčkové posedenie. Samozrejme sa to nezaobišlo bez alkoholu...
A tak sa často stalo, že tým, čo sa lúčili najintenzívnejšie povievala na druhý deň v ruke beznádejne prázdna igelitka.
Deprimujúce na tom bolo, že v obchodoch sa vyskytoval na naše pomery podpultový tovar, len bol problém zistiť, ktorý je ten najlepší, ktorý treba kúpiť. A pohľad týchto smoliarov zodpovedal pohľadu Bulhara z kukurice...
A tak som si aj ja pripadal ako Bulhar pozerajúci z kukurice pri pohľade na veľké množstvo takmer rovnakých stánkov, predierajúc sa ľuďmi jediacimi cigánsku a pijúcimi burčiak. Vruke som zvieral prázdnu igelitku...
Zo všetkých stánkov sa šírila vôna opekanej cigánskej s vôňou burčiaku. Občas ju prerušil smrad cigarety. Ako vybrať tú najlepšiu? Pohľad ponad pult do pekáčov s vriacim olejom a poskakujúcim mäsom neposkytoval dôveryhodný obraz. Zamastené zástery a mastné vlasy kuchárov, ktorý vypadávali spod ráno bielych čiapok vlasy tak isto nevzbudzovali dôveru.
Zovrel som v ruke prázdnu igelitku a spomenul som si na Bulhara...
Vtom som dostal malý nápad, možno aj vďaka tomu, že včera nebol rozlúčkový deň,
Vsadil som na čistotu: našiel som si stánok s čistým pultom, za ktorým bola čistá –
dobre vyzerajúca / vek nie je podstatný / obsluhujúca. Kuchárovi nepadali do pekáča vlasy.
Asi preto, že ich mal ostrihané nakrátko.
A tak som kúpil štyri cigánske / pre istotu aj pre deti /.

Burčák som tu však nekúpil, lebo som si spomenul, že v stánku s pruhovanou strechou bol minuký rok ozaj dobrý. Kúpil som ho teda tam.
Výsledok? Nebudem to predlžovať – po cigánskej nám doma nezostlo ani jeden nejedlý prežúvanec, burčák bol tiež dobrý, lebo ho nebolo s čím porovnávať. Od minulého roku sme tak troška zabudli ako taký najlepší burčiak chutí...
Teším sa na budúcoročný jarmok a sním tradičnú cigánsku a burčiak.
Len neviem, na koho padne voľba ísť kúpiť tú najlepšiu cigánsku ...

Autor textu: Roman Juriš

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)