V to leto (ja ho volám léto měsíců) som trávila noci objímajúc svoj dvojkazeťák a potichučky počúvala ako „v zahradě milující tají, že stromy narůstají do nebe, a-a-a...". Dni som trávila schovávaním za vlastnou dlhou ofinou. Cítila som sa nemožná a určite som aj bola nemožná. Mala som štrnásť a nevedela som, čo sa zo mňa vyliahne. Tá hudba prišla v pravý čas.
On už bol ďalej. O dva roky viac, synťák v garáži, dokonca chodil s bratom po koncertoch. Tiež sa skrýval za ofinu, ale zato nad ušami mal vyholené celkom odvážne pásy. Vždy v čiernom, ako inak. A ten temný melancholický pohľad si začal pestovať asi už vtedy. Čo ja viem. Ešte som ho nepoznala. Nevedela som, kto napísal na šuriansku trafostanicu SHALOM, ktoré je tam dodnes. Vždy, keď som išla okolo na bicykli, až ma tak ohrialo, vedela som, že v našej ospalej diere nie som zasiahnutá sama. Keď som mala dvadsať, on a ja sme sa našli. Hrával na gitare Slunce, ofina dolu a spod nej tie čierne smutné spaľujúce oči. Nenávidela som ho, nechcela a milovala zároveň. Ale už ma mal.
Toto nemalo byť o mojom mužovi. Malo to byť o inom mužovi. O Petrovi. Jeho hlas sa preplieta celým mojim životom. Mnohokrát som v noci zakotvila mužovi na kolenách, keď sa už-už chystal vypnúť počítač a spolu sme na youtube lovili starý Oceán, Shalom a spomínali na časy sladké a horké zároveň. Potom už muža boleli kolená, mňa zadok, tak si pustíme na dobrú noc už len „pohlaď mně, miluj mně, líbej víc, venku už svítá. Našu svadobnú.
„Tento ujo, čo si ho teraz púšťame, zomrel, vieš, my ho máme s tatinkom veľmi radi, tak preto som bola smutná," vysvetľovala som synovi, keď som ho večer dávala spať. „Tak prečo stále spieva, keď zomrel," nechápal. Môjmu synovi už nechýba veľa a pochopí, čo je to záznam. Ale mne bude dlho trvať, kým pochopím, prečo Peter zomrel, keď mal ešte spievať.
autorka: Soňa Košíková
