Ako si tak sedíme pohrúžení do rozhovoru začujeme hrôzu prinášajúce zvuky- výstrely zo samopalu. V tej sekunde sa mi od strachu zastavil krvný obeh. Náboje padli na zem ako kamienky a s poza rohu sa vyrútil muž so zbraňou v ruke. „Zabijem ťa!“, zakričal a nasrdený nastúpil do vyblýskaného auta zahraničnej značky. Vyhrážky už boli zbytočné. Úbohý muž ležal rozstrieľaný na chodníku v kaluži krvi a jeho vdova nad ním nariekala. Všetok ten masaker sa stihol odohrať za okamih, ale naň určite dokonca života nezabudnem!
Už pomerne upokojená sedím pred televíziou a sledujem večerné správy. Oznamy plné krvi, vrážd, výbuchov, mafie... naplnené nenávisťou, zlobou a utrpením. Náhle mi to prišlo všetko ľúto. Rozplakala som sa. No čo...život musí ísť ďalej a tak som to v tej chvíli prekonala a prepla som na iný program. ,,Vraždiace dieťa. “ , tak by som ten film nazvala. Šestnásť ročný chalan bez mihnutia oka vyvraždil vlastnú rodinu a ani nepocítil ľútosť. Smutné.
Ľudia bojujúci za dobro, za pravdu, obhajujúci nevinných.... kde takých nájdete dnes? Akurát tak v múzeum dobra zavretých v sklenenej búdke s nápisom na čele čestný a dobrý jedinec. A veľkými červenými písmenami nápis zdobiaci „vitrínu “ ,v ktorej je ten chudák človek zavretý, POZOR! Vymierajúci a ohrozený druh!
Znechutená som vypla televíziu a šla som spať, avšak o spaní sa v tú otrasnú noc nedalo ani hovoriť.
Svet je plný násilia a nenávisti voči ľuďom. Je až zarmucujúce kam sa človečina ženie. Kde je láska? Kam sa podela? Pre niektorých ľudí je to naozaj neznámy pojem. Ako niekto dokáže na seba naložiť tri kilá trhaviny, ísť s tým do mesta a v plnom autobuse cestujúcich sa vyhodiť do povetria? Taký človek akoby nemal srdce.
Čo taký študent, ktorý dobodá učiteľa len preto, že dostal z matematiky päťku? ,,Ach tá mládež! Samé drogy, sex a násilie! “, povzdychnú si postarší. Od koho to všetci majú? Od koho máme tie príklady? A nebáť sa smrti...
Autor: Veronika Krajčírová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
A nebáť sa smrti...
Po náročnom dni som si šla s kamarátom sadnúť na kávu. Nič zvláštne..... Ako si tak sedíme pohrúžení do rozhovoru začujeme hrôzu prinášajúce zvuky- výstrely zo samopalu. V tej sekunde sa mi od strachu zastavil krvný obeh. Náboje padli na zem ako kamienky a s poza rohu sa vyrútil muž so zbraňou v ruke. „Zabijem ťa!“, zakričal a nasrdený nastúpil do vyblýskaného auta zahraničnej značky. Vyhrážky už boli zbytočné. Úbohý muž ležal rozstrieľaný na chodníku v kaluži krvi a jeho vdova nad ním nariekala. Všetok ten masaker sa stihol odohrať za okamih, ale naň určite dokonca života nezabudnem!






