Ako mi smrdel sused

V jeden februárový týždeň, asi v stredu, sa to začalo nevinnou otázkou môjho manžela „necítiš ten smrad na chodbe?“ V tú stredu som ho až tak necítila, ale poviem Vám v piatok som neprešla po chodbe bez rúška na nose. Už vtedy v nás skrslo podozrenie, ktoré sme sa neodvážili ani povedať nahlas, že „čo je to asi za smrad“. Cez víkend sme neboli doma, ale keď sme sa vrátili v nedeľu večer, poviem Vám ten smrad sme mali už aj v celom NAŠOM vytúženom byte. To sme už boli v zúfalom stave a snažili sme ten smrad „pretlačiť“ vonnými sviečkami - toľko vonných sviečok u nás doma nehorelo, ani v tie NAJromantickejšie chvíľky.

V pondelok som tento problém nadniesla v práci, nech poradia „čo s tým“. Všetci kolegovia sa zhodli na jednom „je potrebné to niekde nahlásiť“. ALE KDE? Veď nesmrdí nám každý týždeň v dome. Ale, keďže ide o susedov spadajúcich do kategórie z pohľadu veku „staršej“ uzhodli sme sa, že by som to mala nahlásiť na mestskom úrade, odbore sociálnom, kde majú na starosti starých ľudí. Pracovníčke som vysvetlila problém....................A výsledok? Presne ten, čo sme sa neodvážili povedať nahlas. Umrel náš sused v byte pod nami, ktorý mal už vyše 80 rokov a žil sám..........chudák ujo.................Ale príbeh nekončí..................Asi tak po týždni niekto zaklopal na dvere mojej kancelárie. A čo nevidím – pracovníčka, ktorej som nahlasovala problém, no nazvem to „problém so smradom“. Prišla sa ma opýtať na dôvod, že „prečo som TEN problém prišla nahlásiť PRÁVE na MsÚ?“. Pretože teraz chúďatká úradnícke majú opletačky s políciou, lebo ona je prizvaná ako svedok. Vravím jej, „neumierajú mi predsa susedia každý týždeň, aby som vedela ako postupovať v takýchto prípadoch“. Jej odpoveď znela „pre budúcnosť v takýchto prípadoch volajte políciu“..............ostala som najprv zarazená, ale potom mi svitlo „videla na chodbe mojich zvyšných susedov a obáva sa mojej ďalšej návštevy“.

Odvtedy vždy keď vstúpim do nášho domu a cítim nejaký ten zápach, privoniam k dverám susedov vo vekovej kategórii nad 70 rokov............. odvtedy sa ma asi moji postarší susedia obávajú, aby som ich niekde nenahlásila, lebo vzorne upratujú chodby – len aby všade krásne voňalo..............odvtedy, keď navštívim MsÚ, pracovníčky na mňa pozerajú so strachom v očiach „ hádam, len JEJ zase čosi nesmrdí“...................... Odvtedy mám pocit, že my ľudia žijeme štýlom „do nikoho a ničoho sa radšej nestarajme a zatvárajme dvere pred smradom z vonku, len nech sa nedostane k nám domov“.

Autor textu: Daniela Vrbiarová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)