Vidím nakaždom rohu zaľúbene sa tváriace páriky, zbožne si hľadiace do očí, stískajúcruku toho druhého akoby sa ani nikdy nechceli pustiť. A to ma núti položiťsi otázku: čo je to vlastne láska? Skúste sa spýtať ľudí, čo vlastne očakávajúod ideálneho vzťahu - ja som to skúsila a odpovede boli najčastejšie úcta,vernosť, dôvera, sloboda, úprimnosť a starostlivosť.
Skúsme sivšak na tie základné kamene pozrieť trochu bližšie. Ako môže ublížiť vzťahuúcta? Predstavme si dvoch ľudí, ktorí majú úctu k tomu druhému - ale čo akjeden dosiahne lepšie výsledky ako ten druhý? Úcta úspešnejšieho pomaly aleisto klesá, kým naopak ten druhý si vyloží svojho partnera na piedestála urobí z neho menšie božstvo - ako si môžeme vytvoriť úctu k niekomu,kto bol v živote neúspešný? Ten „lepší" má odrazu pocit, že všetko je lenna ňom, harmónia, ktorá by mala držať partnerov v rovnováhe sa vytrácaa vzniká rušeň, ktorý len ťahá vozeň za sebou - a málokoho bavístarať sa o niekoho, kto sa stále sťažuje na rôzne dôvody ktoré muzabraňujú byť úspešným... Veď nechať sa viesť je jednoduchšie ako viesť -a predsa to vždy môžeme zhodiť na obyčajnú úctu.
Čo je tovlastne vernosť? To je v skutočnosti odopieranie tomu druhému právo navýber - zmysel slov vybral si si predsa mňa, nepozeraj sa po iných má často zanásledok nešťastné manželstvá ľudí, ktorí si neuvedomili, že vernosť ichzaviazala možno k nesprávnemu človeku a odoprela možnosť všimnúť siaj iných, omnoho vhodnejších partnerov - ale na toto príde každý až keď je užpríliš neskoro. Teraz dúfam, že ma nikto nepochopí zle - nehovorím, že jesprávne žiť promiskuitne alebo zámerne uhýbať partnerovi len preto, že „mámchuť"- dôležité je všímať si aj iných ľudí okolo a presvedčiť sa, že tens kým som je naozaj ten správny typ človeka pre mňa. Nechápem, ako siniekto môže až tak zidealizovať partnera, až je skutočne slepý a hluchý,keď blízki poukazujú na jeho nedostatky, ktoré si buď nútene (je to predsa môjmanžel, nič s tým nespravím) alebo úmyselne (on je predsa dokonalý)nevšímajú.
Najviac saopakujúce slovíčko miliónkrát skloňované vo vzťahoch je dôvera. Čo to všakv skutočnosti znamená, dôverovať niekomu? Jedno známe porekadlo hovorí:„Dôveruj, ale preveruj" a toto môžeme použiť aj v partnerstvách.Nikdy nemôžeme zneužívať slovíčko dôvera a pod jeho rúškom očakávať oddruhého, že bude všetko robiť sám, slovíčka „ja viem, miláčik, že ty to urobíšnajlepšie, dôverujem ti" zvyčajne zakrývajú obyčajnú lenivosť. Ďalšie úskalietvorí sklamanie sa - najväčšia chyba čo môže byť, očakávať, že partner budedokonalý, dôverovať mu a potom si uvedomiť, že aj on je len človek. Ktonič neočakáva, nikdy sa nesklame. Týmto však nechcem povedať, že nemámedôverovať partnerovi - občas sa však oplatí radšej ho overiť a to na čomnám záleží si urobiť radšej sami (partner si nemusí uvedomiť akú hodnotu má čopre nás).
Možno si niekto myslí, že toutoúvahou som sa rozhodla porozbíjať všetka existujúce vzťahy ale ja sa len snažímanalyzovať hodnoty potrebné pre partnerstvo a zistiť, ako by asi tenideálny vzťah mal vyzerať - a hlavne v konečnom dôsledku zistiť, čoje to láska...
Čo je tovlastne sloboda? Poznám veľa ľudí, ktorí si najviac v partnerstve ceniaslobodu. Keď si to však postupne preskúmame, zistíme, že človek vyžadujúcislobodu sa v skutočnosti chce len vyhnúť naviazanosti na toho druhého.Bojí sa, že by sa stal závislým alebo že by sa ten druhý stal závislým od neho.Častokrát najviac vyžadujú slobodu ľudia, ktorí v predchádzajúcom vzťahuboli príliš kontrolovaní, trpeli prílišnou kontrolou alebo sa sklamaliv dôvere - a myslia si, že keď raz zlyhal ľudský faktor, nik imnezaručí rovnaké opakujúce sa zlyhanie. Zrejme si vsugerujú, že keď sizachovajú ten pocit „slobody", druhýkrát sa s rozchodom vyrovnajú ľahšie. Takétovzťahy však zvyčajne prejdú do dištancu, odcudzenia sa alebo ešte omnohobolestnejšieho rozchodu, pretože si dotyčný uvedomí, že z partnerstvastratil to najdôležitejšie - práve ten pocit spolupatričnosti a dôvery.
Hovorí sa,že slovami možno človeku ublížiť viac než obyčajným úderom. A predsa siľudia najviac cenia častokrát práve úprimnosť, ktorá môže doviesť do týchnajväčších depresií. Keď nám milovaný človek šplechne do tváre naše nedostatkya chyby, ktoré už boli dávno premlčané, môže nanovo rozjatriť ranyz dávnej minulosti, ktoré sa možno dlhý čas hojili. Keď si napríkladhanblivejšia dievčina nájde výrečnejšieho chalana a ten jej po čase začnevytýkať nekomunikatívnosť, dotyčná sa môže začať sužovať pocitom menejcennostia neuvedomuje si, že jednoduchšie by bolo nájsť si človeka podobnejšiehotypu, s ktorým si naopak bude užívať chvíle ticha namiesto neustálychvýčitiek a poznámok prerušujúcich plnohodnotné „ticho". Dvaja ľudia majúk sebe najbližšie, keď si rozumejú aj bez slov... Tým samozrejme ani lennenaznačujem, že treba pre istotu kŕmiť partnera klamstvami - určite však nieje najlepší nápad stále znižovať jeho sebavedomie vyratúvaním všetkých jehonedostatkov. Možno naznačiť, v čom by sa mohol trochu zlepšiť, alenenechať ho na pochybách, že ho máte radi aj napriek jeho chybám. To je stokrátdôležitejšie ako pestovanie si vlastného ega na úkor druhého. Dvakrát meraťa raz strihať - lebo niektoré veci, keď sa prestrihnú, už sa zošiť nedajú.
Čo také užlen môže byť zlé na starostlivosti? Po prvé, nechápem, prečo si každý pod týmpojmom predstaví nosenie raňajok do postele alebo nosenie cez prah. Skutočnástarostlivosť totiž prináša hlavne obrovské obmedzenia. Predstavte si vzťahprehnane starostlivej manželky, ktorá celý čas obskakuje svojho mužaa deti, urobí všetko, čo im na očiach vidí a manžel sa odrazu dostanedo pozície psíka priviazaného na reťazi, ktorý je schopný sa nažrať len keďgazdiná donesie misku a ak sa aj niekam vyberie, je tam stále neviditeľnévodítko v tvare častých telefonátov v tvare „ Čo robíš?", „Ako samáš" a hlavne „Kde si?". No nechceli by ste utiecť zo psieho útulku?A čo tie rozmaznané deti neschopné sa čo i len obliecť bez pomocimamičky...a že vraj starostlivosť J Ktovie prečo právemanželia príliš starostlivých žien omnoho častejšie vyhľadávajú spoločnosť mimomanželstva - možno im vyhovuje práve tá pomyselná sloboda vzťahu. Alebo čímbežne ospravedlní muž svoje neprimerané výbuchy žiarlivosti? Samozrejme tým, žev skutočnosti je len starostlivý - on nikoho nechce obmedzovať, len sao dotyčnú postarať.
Takže to byasi boli tie najčastejšie slovíčka bližšie určujúce lásku - zistenie je všaktrochu kruté - ani jedno sa nedá použiť. Ako teda naozaj spozná človek lásku?Alebo čo vlastne to slovíčko v skutočnosti znamená? A prečo, doriti,väčšina mladých ľudí spája lásku so sexom?
Keď saspýtate človeka, čo podľa neho znamená láska, zvyčajne odpovie niečov štýle „chemická reakcia" alebo „absolútna dôvera". Ako vlastne prebehnetaká chemická reakcia? Koniec koncov je to obyčajná sexuálna príťažlivosťa až príliš veľa ľudí urobilo v minulosti tú chybu založiť vzťah natelesnej príťažlivosti - a odrazu si tí dvaja nemajú čo povedať, jediné čomajú spoločne je to, že im „to klape v posteli". Pravda je však aj to, žemáloktorý vzťah vydrží pri úplnej absencií sexu alebo aspoň príťažlivosti.Môžeme totiž mimoriadne veriť alebo rozprávať sa s niekým celé hodiny, aknás striasa pri pohľade na toho druhého, veľmi platné to nie je. Čo je to potomv skutočnosti láska? Nemôžme jej prítomnosť zistiť tým, akú dôveru chovámek tomu druhému ani počtom sexuálnych stykov za noc, tak ako potom?
Jedinciženského pohlavia v tomto prípade dávajú často na svoje pocity (intuícia),Slová ako „Ľúbim ho, cítim to" alebo „Ja viem, že On je ten pravý" väčšinouvyjdú len z dievčenských úst. Muži si skôr nechávajú emócie vo vnútria slová ako „Už by som sa mal oženiť" alebo „ S tou to klapev posteli tak to dopadne dobre" istejšie vyjadrujú ich postoj. Tie slováako „Ľúbim ťa„ im vychádzajú z úst len po poriadnom zatlačení zo stranyich priateliek. Samozrejme, nájdu sa aj citlivé výnimky, ale určite ich nie jedostatočný počet, aby sa ich postoj mohol zovšeobecniť. Lásku teda možno zhrnúťako jedinečný pocit, ktorý každý zažije len párkrát v živote a spájaďalšie aspekty vzťahu dokopy - u každého individuálne (niekto sa zaľúbi užpri pohľade na niekoho atraktívneho, niekto už pri rozhovore na internetea to dotyčného ani nemusí vidieť - a tiež nemusí prebehnúť „chemickáreakcia"). Láska je u každého jedinečná, u každého má iné podmienkyale jedno ostáva isté - je to ten najsilnejší cit na svete, poháňa vpreda prinúti ľudí robiť veci, o ktorých nikdy ani len nerozmýšľali. Jevšak otázne, či v kladnom alebo zápornom slova zmysle.
V Liste Korintským, v Biblií sapíše" „Teraz však zostáva viera, nádej a láska. No najväčšia z nichje láska" (Kor 13,13). Možno to vyznieva trochu zvláštne, že som zvolila právecitát z Biblie ale práve tu, v jednej z najstarších literatúr nasvete sa považuje láska za najväčšiu silu. „Láska hory prenáša" a ajnapriek tomu, že ani sami ľudia poriadne nevedia čo presne slovíčko „láska"znamená, nič nemôže spochybniť jej silu a účinnosť, s ktorou doslova ovládasvet. Láska robí z ľudí bláznov - ale ľudia už bláznami sú, takžev tom rozdiel nie je, len keď sa človek uvoľní a odovzdá tomuto citu,ukáže sa častokrát jeho hĺbka, tvár, ktorú v skutočnosti má. Práveo to ide ... „Pri tebe som tým, čím naozaj som". Tento cit totiž odkrývato zakryté a odhaľuje to najtajnejšie. Už sa stalo, že manžel šokoval ženupriznaním, že je sadista alebo masochista, no už len to, že sa k tomupriznal, mu otvorilo dvere k ozajstnej dôvere - a ešte viac, keďmanželka jeho priznanie pochopila a prispôsobila sa bez nezmyselnéhoodcudzovania - o tom láska je. Brať človeka takého, aký je...
Niektoríhovoria, že láska je umenie. Už v stredoveku vznikali knihy s názvamiako „Umenie milovať" - boli totiž ľudia (popravde hlavne muži), ktorí zvádzanieči dokonca sex povýšili na umenie - aj v súčasnosti sa kníhkupecké policeohýbajú pod ťarchou kníh opisujúcimi sex, hľadanie lásky či udržanie sipartnera. Veď už medzi prvými knihami ktoré vôbec uzreli svetlo sveta bolaslávna Kámasútra, indická príručka na milovanie.
Alev skutočnosti nikto nesníva o partnerovi mimoriadne zručnomv milovaní. Je to plus, to priznávam ale aj keby ste nazreli dovnútra tohonajväčšieho zvodcu či lámača sŕdc, zistili by ste, že sníva o úplne inomvzťahu. O niekom, kto by mu rozumel ešte viac, ako on rozumie sám sebe -ľudia častokrát drsným vzhľadom iba zakrývajú citlivé vnútro. Aká je však tánajkrajšia láska, nepodmienená a nekonečná? Samozrejme taká neexistuje -môžeme si ju len vysnívať. V skutočnosti každý sníva - či už o lepšejpozícií v práci alebo láske na celý život - snívanie je neoddeliteľnousúčasťou života každého z nás. Smutné je, že s dospievaníma starnutím sa vytrácajú práve tie sny a ideály, na ktorých lipnúmladí ľudia a ktoré ich ženú napred. Smiešne každodenné povinnostia problémy nám zabraňujú snívať. Závidím malým deťom, ktoré celé dnistrávia plánovaním nádhernej budúcnosti plnej slávy, úspechov, láskya šťastia. Kiežby to bolo také jednoduché.
Životnýcieľ je prežiť život plný lásky J nevynechajúc za sebou ani jednu premárnenú šancu.S pocitom všetko zlé je na niečo dobré, kráčame stále ďalej aj napriektomu, že nikto netuší, čo nás na konci cesty čaká. Zmysel prechádzky je všaktrochu iný. Nejde o to, presunúť sa z bodu A do bodu B ale o tovychutnať si celú cestu čo najlepšie, využiť všetky možnosti, čo nám prechádzkaponúka a prísť do cieľa s pocitom, že sme nič neprepásli.
To je však práve to najťažšie...
Autor: Júlia Gregorová
