Takúto reakciu mi šplechla pani sudkyňa na margo môjho záujmu o zmysluplné využitie voľného času môjho dieťaťa s otcom počas týždňa, nakoľko som mal v predošlom súdnom rozhodnutí utorok a štvrtok od 16.00 do 19.00 "povolený styk s dcérkou"... čo už, zúžili mi ho na stredu, ale stále je to viac ako len víkendy...
Moja agrumentácia, že spolu športujeme, chodíme do prírody, resp. hráme sa spolu .. nezabrali, lebo matka chcela dieťa zapísať na krúžky, na ktoré dieťa po niekoľkých mesiacoch už aj tak nechodí, lebo ju to nebaví...
Každú stredu meriam 20 km, len aby som bol s dcérkou, minimálne 90% toho času aktívne spolu strávim s dcérkou, ruku na srdce oteckovia i mamičky, koľkí z nás si v tejto rýchlej dobe nájdeme cez týždeň čas skoro 3 hodiny len pre dieťa ?!
Jedna kamarátka mi prednedávnom povedala: "Dole klobúk, čo ty robíš pre svoju dcérku"...
Zaskočila ma, ale o chvíľku som reagoval: "Neviem, či by som bol takýmto otcom aj pôvodnej rodine, vychovala ma dcérka a nechtiac jej matka." Dnes si už uvedomujem, že som "Nový otec", otec čo aktívne hľadá spôsoby, ako dieťaťu uľahčiť porozvodovú traumu, otec, čo sa teší, že na chvíľku omladne, a zároveň otec, ktorý niečo naučí, odovzdá do života, otec, ktorý je rovnocenným partnerom svojej novej partnerky, otec , ktorý by mohol byť vzorom ...
Deti nás vychovávajú, to je paradox... veľmi pekný paradox.
Moja osemročná dcérka mi ukazuje smer, ktorým ísť, smer do detskej dušičky. Do ubolenej detskej duše, ktorá nedokáže spracovať rozpory a vnútorné konflikty spôsobené rozvodom, traumou, manipuláciou a citovým vydieraním zo strany matky a jej rodiny. Boh mi je svedkom , že som postúpil všetky legálne a dostupné prostriedky na nápravu dôsledkov rozvodu od sociálneho kurátora, cez detskú psychologičku ako aj na okresnom či krajskom súde a to rozhodne nie len jedenkrát.
Neviem posúdiť, či pohľad pani sudkyne bol objektívny resp. subjektívny, ale som presvedčený, že bol zaujatý. Otázkou je, či možno obviňovať pani sudkyňu z toho, že nemá rodinu, nemá deti... že asi nemá empatiu... alebo mám hľadať problém v systéme, legislatíve a konzervatívnosti slovenského národa... otázkou však je, kto im dáva moc rozhodovať o našich deťoch...
Neviem ani nechcem nikoho obviňovať, chcem len milovať a byť pri mojej dcérke, vidieť ako rastie, zdieľať jej radosti aj starosti... Byť na blízku, keď ma bude potrebovať...
autor: Marián Pačikovský
