Baby sa bavia o filmoch, make-upoch, oblečení, o škole, o problémoch, o chlapcoch. Majka má nové tričko. Simona dala kopačky tomu svojmu debilovi a už je o ňu zase záujem. Heňa dočítala skvelú knihu a s vervou rozpráva o emocionálnych zážitkoch, ktoré jej nedovolili spať. Skupinový hrkotavý smiech rezonuje celou ulicou. Krása úsmevu, dokonalosť tela, vhodne zvolené doplnky, červeň líc a vo vzduchu vôňa mladosti. Keby som mal okuliare, už sú kompletne zahmlené...
Vždy som rozmýšľal nad tým, čo by som len tak povedal neznámej dokonalej, či by môj hlas nezostal jemne nad tónom, neroztriasli by sa mi kolená a nespoznával by som sám seba . Či by sa aj na mojej tvári objavil priblblý úsmev a potili sa mi ruky. Tie lásky na prvý pohľad...Osoba sa razom stane modlou – stačí jediný, aj neosobný kontakt a je to tam!
Z víru myšlienok ma vytrhne pohľad. Nie len tak hocijaký pohľad. Skúma reakcie, je tajomný. Stret s mojím pohľadom ma núti klopiť zrak a cítiť sa ako pätnásťročný pubertiak, ktorý nevie, čo má v situáciách tohto druhu robiť. Ten pohľad ma zasiahne vždy rovnako intenzívne, ba možno aj viac, ako tomu bolo po prvý krát, čo som ho zočil. Prekoná všetky krivky, vône a farby. Každé jedno ráno sa ten pohľad stáva krajším a krajším. Mám pocit, že som ho už niekde videl – niekde na ulici medzi pohľadmi smrteľníkov, v sne, možno v minulom živote.
Vždy som rozmýšľal nad tým, ako by s dokonalou bytosťou prebiehala prvá konverzácia a čím by som chcel zaujať až do tej miery, aby som sa jej vryl do pamäte. Možno by jej mohlo niečo spadnúť a ja jej s tým gentlemansky pomôžem. Ona ma obdarí žiarivým úsmevom a následne sa roztopím. Alebo ešte lepšie! Bude chcieť vedieť, koľko je hodín, opýta sa ma a ja sa roztopím tak či tak.
Tie oči mi zrazu miznú kdesi vo dverách autobusu. Prebúdzam sa do reality a utekám si rýchlo „pípnuť“, inak tam zase budem stáť napospas ťažkej nohe vodiča a žalostnému stavu vozoviek, kým si nekonečná rada dievčat „odpípa“ svoje. V MHD toho človek vidí bohovsky veľa, ak sa naozaj pozerá. Obavy, strach, problémy v jedinom povzdychnutí. Radosť, dobrú náladu , dokonca i celé srdce v jedinom úsmeve. Ja však hľadám stále ten môj pohľad a začínam byť nervózny.
Je vlastne jedno, kto si čo pomyslí. Ťažko uveriteľná veta napísaná človekom žijúcim v spoločnosti, v ktorej asi všetci dbajú na to, kto si čo pomyslí a ako to bude vyzerať. Keď miluješ, nehľadíš na chyby. Niekedy otupelo a nezmyselne, inokedy to napomáha človeku vidieť to krásne. V každom prípade, brať milovanú osobu takú, aká je, je predsa základnou črtou každej lásky. Či letnej, či zimnej, či občasnej, či staronovej. Robíme to všetci. A ak to ešte niekto nepocítil, urobí to niekedy určite. Je vlastne jedno, do akých očí sa zamilujete, hlavne, že sú to práve tie vaše milované.
Už nehľadám. Akosi som sa vzdal vidiny osudového stretnutia a prezerám si mihajúcu sa scenériu mesta. Autá-stromy-ľudia-autá-stromy-ľudia. Všetko splýva v jedno bežné ráno. Nikomu nič nespadlo, nik nemá záujem o presný čas. Zrazu sa dav rozostúpi a mne sa začínajú triasť kolená. Prichádza osud a popohnaný vôľou niečo na tomto ráne zmeniť, prináša vlnu zvláštnych zimomriaviek. Hovorí:
„Ahoj, ja som Marek. Už dávno som si ťa v tomto buse všimol..."
Autor: Maroš Ondrejka
