dúhové blues

naťahujem nos za všetkým, čo vetry doviali a ako pes nufam vdychujem tie jarné vône.. je to úplne mnamkové, také že sa chce za tým ťahať a nasýtiť sa nabažiť doplna tej vône..

má to svoj šmrnc, svoje čaro a zároveň má to svoju chybu.. som v práci a nemôžem vybehnúť len tak von a pretancovať sa do pohody v daždi.. niekedy pred pár rokmi som milovala provokovanie v daždi..

také malé milé detsko erotické dráždenie okoloidúcich so šibalským úsmevom v očiach s mokrým tričkom na tele a hlavne s voľnosťou v duši.. milovala som dotykanie sa dažďových kvapiek môjho vnútra..

milovala som teplo a chlad vejúceho vánku.. a najradšej som mala, keď sa vo mne dostalo von to najväčšie najbláznivejšie dievčatko a s ľahkosťou srnky skočilo do mláky a nechalo nohy cupitať..

ľudia si občas poklepkali na čelo, ale ja som bola šťastná.. čľup čľup.. búrka je tak rôzne pre mňa emotívna.. niekedy, ako teraz, mi vonia prísľubom niečoho očisťujúceho a zároveň s hromami, bleskami mi niekedy pripomína zlovestne zdvihnutý prst toho tam hore ako sa škľabí a hovorí. ..nono no Dana nono ...

toto nie ,pozri ako sa hnevám a nesúhlasím.. niekedy mi je z nej tak ťažko na duši... zmena tlakov akoby ubrala silu dýchať.. a niekedy po nej alebo počas nej pricupitá bosými nohami spánok a zaklope svojim hlaskom volá.. pod pôjdeme snívať.. proste nikdy nie je rovnaká.. ale najviac milujem dúhu.. bože tak neskutočne krásny úkaz aký sa len dal vytvoriť v prírode.. a asi niekedy, keď som smutno divne naladená, dostávam za odmenu dve ..

mám ich nafotene z okna bytu... a u nás nie sú zriedkavosťou.. dve veľké farbami hýriace dúhy tiahnúce sa od jedného pahorku po druhy dokonca strácajuce sa v pupku hory ležiacej rovno oproti môjmu oknu.. dúha.. toľko príbehov mam s ňou a toľko emócii.. dúha ma vždy teší pri smrti niekoho blízkeho.. je to symbol prechodu duší od nás k nim a zároveň svetielko nadeje, že všetko môže byť aj inak a krásne ,že farby sú a budú naveky rozliate do farebného spektra a každá z farieb ma svoj význam a ciel.. človek ma až niekedy chuť rozbehnúť sa ,zaletieť na jej začiatok do kráľovstva rozprávok a dotknúť sa toho farebného sveta..

je to symbol spojenia, prepletenia sa a harmónie.. človek ani nedokáže vnímať všetky pocity, ktoré cez vnímanie dúhy vyplávu na povrch, ale je taký nežnejší usmiatejší, taký s očami všetkých možných odtieňov pokoja a dokonca má chuť niekoho objatí a s ním pozorovať vynáranie sa a krátky život dúhy..

ja viem, niekto by začal fyzikou a jej definíciou a rozoberaním dúhy.. ale pre môj svet to nie je to pravé orechové.. je to pocitový ,nemerateľné a nedefinovateľné.. dúhový svet je stav, keď svet hrá farbami a vám sa chce lietať.. keď proste na miliontinu sekundy života zastanete v nemom úžase a snímete klobúk pred úžasnou dokonalosťou a harmóniou prírody a presne na ten istý okamih dostanete vaše telo a myseľ do stavu blaženosti.. smiešne že?

také malé nemateriálne nič a koľko vnútorného bohatstva vám to dokáže odhaliť.. zavoniate vo vzduchu pučiace stromy, kvitnúce prvosienky a či sa vám do farieb dúhy zapletie spev prišelcov z ďalekých krajín a viete, že jar je tu.. síce mate telo i kosti zdrásané najškaredšou jarnou bosorkou zvanou únava ale toto všetko vás vzpruží... 

no a čo, že práve v správach hlásia, že tam kde ste, sa práve prehnala poriadna búrka s kúsok malými následkami po krúpoch.. veď no a čo.. vy stojíte pri okne a práca už hodnú chvíľu zabudnuto smutne pozerá ako jej práve otŕčate chrbát...

pýta si vás z vášho dlhového jarného sveta späť do reality, vadí jej váš zasnený úsmev, keď si predstavujete pohľady okoloidúcich "mužských" zameraných len na istú časť vášho mokrého trička.. xixi.. úškrn a malé pousmiatie sa.. no a čo.. život je tak krásny... má farbu dúhy a snívania.. tak prečo nežiť naplno?

Autor: Danka Vrabka

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)