Vždy som si pripadal na konci tvojho hodnotového rebríčku. Mala si viaczlých vlastností ako dobrých. Vždy som si ale hovoril, že tou najlepšou je, žema máš rada. Chyba. Ako rýchlo sa dá zmeniť pohľad na človeka? Ja som tozvládol za pár sekúnd. Bol to deň ako každý iný, slnko svietilo, detičky sasmiali, bla bla bla...Mali sme sa stretnúť večer pred divadlom. Bol som tamskôr. Sadol som si medzi ľudí a čakal som ťa, videl som ťa prichádzať, ty mňanie. Stála si na schodoch s plášťom v ruke.
Vonku bolo asi 25 stupňov a ty si si ho striedavo obliekalaa vyzliekala. Vtedy mi to nepripadalo zvláštne, no keď som prišiel k tebe, bolasi studená ako ľad. Aj privítanie bolo rovnako chladné ako tvoje ruky... Spýtalsom sa, ako ti je. Zahrala si to do autu. Za tú dobu, čo som bol s tebou, somsa naučil, že musíš mať vo všetkomsystém. Ja som bol iný. Namiesto pevného programu mi stačilo keď som bol stebou. Šli sme. Vravela si, že sa chceš o niečom porozprávať. Chcel som vedieť,či to bude rozhovor na tému -Miláčik,premýšľala som...
Smiala si sa. Už je to nejaká doba, čo sme spolu. Za tú dobusom do teba nikdy nevidel. Aj najjednoduchšie veci sa zdali tak zložité. Počaspiatich minút som mlčal, vravela si že sa cítiš trápne. Keď sme prišli namiesto, vysypala si to zo seba. Pozrela si sa na mňa tým svojim pohľadom, čotopí ľady, búra steny a z obyčajných ľudí robí naivných hlupákov a čakala si,čo ti poviem. Čo si sakra čakala že ti asi tak poviem?! nič. Nevravel som nič,len som tam sedel na lavičke so založenými ručičkami.
Slnko ma hrialo na tvári,detičky sa smiali a ty si mipovedala že ma opúšťaš. Zavrel som oči. Nechcel som ich otvoriť. Len som sedel.V tej chvíli som ma ruky ako z olova. Všetko čo si mi povedala, len prešlo oklomňa. Mal som dojem, že si niekto cudzí, koho vidím prvý krát. Chcela si vedieť, čo ti na to poviem. Dnes už viem žesom sa nemal zodvihnúť a odísť. Mal som ti povedať že má cenu zostať spolu. Zadobu, čo sme boli spolu, si mi ani raz nepovedala, že ma máš rada. Nič, hovorímsi, je to len slovo.
Aj tak som mal dojem že si so mnou nasilu a že je v tebevášne ako v kile mrazenej mrkvy, ale to bolo len párkrát. Keď som sa zodvihol achcel ísť začala si smrkať do vreckovky. Už sa nedozviem, či to bolo alergiou,alebo ťa to mrzelo. Hovorím- nechcem aby si plakala, no už sa neuvidíme. Šielsom. Za roh to bolo kúsok. Každý krok bol ťažší a ťažší. časť sa chcela otočiťa vrátiť sa, no zvíťazil zbytok. Chcel so ísť domov, no nedokázal som to. Behalsom po meste celý večer ako stratený.
Už je to takmer týždeň čo som poriadne nespal. Len si máčamžalúdok v chlaste a tvoja tvár sa pomaly stráca v dyme z cigariet. Jediné čo miostalo je odporná chuť v ústach, keď sa ráno prebudím. Včera som čítal noviny.Bol tam Stano Dančiak. Hovoril, že pred depresiou zatvára dvere. Tie moje majúfotobunku.
Autor: Ondrej Biľag
