Začala by som ich rozdelením,ktoré som si sama dovolila vytvoriť po niekoľkoročnom pozorovaní. Takže, mohliby sme ich zaradiť do dvoch hlavných skupín: 1. slobodní a 2. zadaní (priateľka, manželka ), a zadaných na dve podskupiny: tí ktorí to priznajú( ale nevadí im to ), a tí ktorí to taja (spoznáte ich hlavne podľa toho,že skladajú obrúčky).
Ale jednu črtu majú všetcispoločnú, a to je ich veľké srdce. Veľmi veľké srdce, do ktorého sazmestia všetky ženy. Čo je však ich veľkou výhodou, máloktorá odolávypracovanému a „nastajlovanému" futbalistovi, ktorý sa usmieva,žmurká a neustále opakuje a tlačí do hlavy stále rovnaké„kaleráby".
Ale pozor, pretože už ajv tomto kráčajú s dobou. Tie staré, typu máš krásne oči ( vlasy, úsmev,nohy, zadok ), si sexy vystriedali novšie, ako napríklad si taká inteligentná,nice style ( u zahraničných ) a podobne. Dobre sa to počúva, ale keď sipredstavím, že koľkým to už tento mesiac rozprával alebo koľkí to už ten istýmesiac rozprávali mne, tak to neznie ako lichôtka, ale ako povinná reč predtým, aby si chlapec mohol aspoň trošku užiť.
Čo je však najhoršie, ešte som sanestretla so žiadnou výnimkou. Je jedno či je to mladý futbalista alebo dokoncatréner. Byť futbalistom je niečo ako diagnóza, pri ktorej chorému chýba okreiného aj vernosť. Ale toto je asi jedna z tých nevyliečiteľných chorôb,našťastie nie však smrteľných.
To by bolo toto povolanie veľmirizikové, a možno by sa z tých zopár verných a živých kusovnedali zostaviť ani dva tímy, ktoré by medzi sebou mohli hrať. Niekedy mi všakbudú musieť vysvetliť, ako im to môže ich svedomie ( ak nejaké vôbec majú )dovoliť.
Jeden deň rozprávajú, že sa úplnepodobáte na ich dcéru, a druhý deň vám pri ceste za synom strká do rukypapierik s telefónnym číslom, alebo keď mu pri rozhovore ( teda pritlačení už spomínaných kalerábov) zazvoní telefón a on vám povie aby steboli ticho, lebo mu volá priateľka. Ale im sa to zdá úplne v poriadku. Annie je ? Veď doma ho čaká iba priateľka, manželka s deťmi, alebooboje naraz. Aj napriek tomuto všetkému musím jedno priznať, žes čertom zle, ale bez neho ešte horšie.
Autor: Michaela Juríková
