Neviem ako vy, ale pre mňa je ťažké žiadať či prosiť niekohoo pomoc. Ak je to možné, robím všetko, aby som vzniknutý problém vyriešilasama. Tak som sa kedysi naučila štrikovať, šiť, trošku variť... potom prišli narad ďalšie činnosti a tak už pre mňa dnes nie je problém vymaľovať byt,poskladať nábytok, namontovať práčku a tak podobne.
Ale vrátim sa k nemu - môjmu anjelovi. Jeho somnemusela prosiť či žiadať. Vedel čítať medzi riadkami a počúvať medzislovami a občas mi rozumel lepšie ako si rozumiem ja sama. Videl veci,ktoré je nevidím či nechcem vidieť. A povedal mi to priamo, bezakýchkoľvek ozdôb a okolkov. Ako som ho vtedy nenávidela. Ja že som taká?Ja že som to povedala? Ja že som si také niečo myslela? To určite nie, veď jataká vôbec nie som... Ale postupom času vyšlo najavo, že taká som. Alebo sombola...Chcete vedieť aká? Majetnícka, žiarlivá, vzťahovačná. A okrem tohoochotná pomáhať aj tam, kde moja pomoc nie je vítaná. Vtedy som nemyslela na to,že existujú ľudia, ktorí sú takí ako ja. Jednoducho nevedia, nechcú alebonemôžu požiadať či poprosiť o pomoc. A majú na to svoje dôvody. Takako ich mám aj ja.
Neviem či je to hrdosť alebo taká tá vlastnosť „že ja topredsa zvládnem" - toto fakt neviem.
Nerada žiadam a nerada prosím, ale ako HO niekdestretnete, povedzte mu, prosím, že mi chýba, že ho potrebujem. Ako ho spoznáte?Ak ho stretnete, budete vedieť, že je to ON.
Autor: Gabriela Ištoková
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
