Zašla som za lekároma všetko som mu po lopate vyrozprávala. Áno, súložíme. Áno, pravidelne. Čoja viem? Dva krát do týždňa? Plodné dni sledujem ale menzes si chodínepravidelne, ako mestská doprava. Aj nohy mám opreté o stenu a„nepustím"....
Vyšetrenia. Zlé výsledky. Máloniečoho a veľa čohosi. To sa nezlučuje s otehotnením, takže verdikt:dočasná alebo druhotná neplodnosť. Čo sme mali robiť? Najprv som sa zrútilaa potom mi nasadili lieky. Hormonálne. 15 injekcií každý mesiac. Nastriedačku jeden deň do ľavej a potom do pravej zadnice. Po dvoch týždňochsom si nikde ani nesadala. Nedalo sa, prdel som mala ako boľavý cedník.A mali sme ďalej pravidelne súložiť. Tak som teda môjho milého ťahala zauši do spálne, znova do spálne, keď nám to prišlo stereotypné, tak do kuchyne,aj kúpeľňa bola dobrá... a vždy rýchlo ľahnúť, nepohnute, pol hodinu, čisi tie malé potvorky náhodou nenájdu cestu k môjmu vajíčku...
Ale vajíčko občas dozrelo a občasnie. Takže sa lekári rozhodli pre IUI, anglicky to je niečo ako po našominseminácia. Znie to jednoducho, ale také ľahké to nebolo. Avšak konečne nejakázmena v stagnovaní a bezvýsledkovom ťahu na bránu. Znamenalo to asitoľko:
Injekcie som brala aj naďalej. Užsom sa začala každé ráno sledovať v zrkadle, či nechlpatiem. Ale nič.Začala som jesť mäso, lebo vraj zvyšuje moje šance. Začala som nemyslieť nadieťa. Dobre sa to radí ale ťažšie robí. Nazízala som do všetkých detskýchkočíkov a môj milý ma musel ťahať od detí za ruku. Utrela som si sopeľ dorukáva, pripísala to tým hormónom a šla som za ním. A báj očko som užhľadala ďalší kočiarik. Filmy o matkách a deťoch som zronenáprerevala. A potom som bola naštvaná, či som ja horšie ženské telo na vynoseniedieťaťa, ako sú iné. Ubíjalo ma to, a hlavne - zdalo sa mi, že to trvá pridlho.
Takže, nech sa vrátim k tejinseminácii: Injekcie, týždeň sledovania na ultrazvuku, či vajíčko správnedozrieva (teraz nesexujte, nech má manžel spermie aspoň trojdňové, tie súnajlepšie), keď dozrelo, posledná konská dávka stimulačných hormónov večer predzákrokom a spánok. Alebo niečo také. Modlila som sa k mesiacu, kuhviezdam, ku tmavej noci a hádam ku všetkému, nech to tentoraz vyjde. Žeuž budem dobrá, že budem prispievať na charitu a budem...Ráno smenaklusali do nemocnice, odovzdali nám kľúčik od tajomnej, trinástej komnaty(malá vyšetrovňa), pred ktorou sedeli pacientky a ich partneria okukávali, kto to tam ide s nádobkou na materiál, v civilea kľúčom v ruke na polhodinu „vyšetrovať". A niekedy to trvaloaj dlhšie. Žiadne video a pornokazety, žiadne časáky s nahotinkami,ako si niekto možno myslí. Žiadna romantika a krásny sex, normálnaodovzdávka. Ak poviem, že to bolo stresujúce, nebudem ďaleko od pravdy. Ak poviem,že viac pre manžela ako pre mňa, nemýlim sa vôbec. A potom opláchnuťvodou, vyjsť z vyšetrovane do jamy levovej medzi ľudí, s nádobíčkom,vlastne nádobkou v ruke a hajde za lekárom...
Popoludní som už ležala na koze,nohy naširoko od seba, sestrička podala môjmu lekárovi takú zvláštne dlhústriekačku, lekár mi zaželal veľa šťastia, ja som si s pomyslením naneomylnosť laborantiek, ktoré pracujú so semenom dieťaťachtivých chlapov povzdychla, zatvorila oči a užlen cítila, ako mi šarapatia v maternici. Je to tam, nohy horea ležať. A čakať...
Nikto si nevie predstaviť, čo toznamená tak strašne, túžobne chcieť dieťa. Vlastné. Keď manžel o adopciinechce zatiaľ ani počuť. Keď si už myslíte, že menzes predsa len bude milosrdnýa nepríde a on - sviňa - zase... A zase... A vy plačetev sprche, s pocitom vlastnej zbytočnosti a neschopnosti vynosiťa porodiť dieťa. Aj vtedy plačete, keď sa už konečne usmeje šťastiea test je pozitívny. Aj keď len pár dní. A potom odrazu znova nie je.Kde je spravodlivosť? Veď sa tak strašne snažíte, tak veľmi robíte všetko preto, aby ste boli matkou...
Mala som pocit, že s týmichuchvalcami krvi vtedy zo mňa odišiel aj posledný zvyšok života, čo som siukladala na neskôr. Nemala som už viac silu. Nechcelo sa mi znova a znova všetkoabsolvovať. Prestala som veriť...Aj sebe...
A vtedy to prišlo. Vajíčkosi len tak dozrelo samo od seba. Beťárske...A aj oplodniť sa dalo. Síce lekáromale spermiami môjho muža. Aj sa ujalo. Aj vydržalo. Konečne. Po dvoch rokoch(„A to mi sem chodia ženy aj desať rokov a skúšajú, a skúšajú. Vy steešte mladá, nebojte, chce to čas." Toto mi vravieval môj lekár. Že desaťrokov!? A ja som sa po dvoch bola schopná vzdať).
Bála som sa radosti. Bála som samyslieť na to, že v sebe budem nosiť svoje dieťa a že snáď konečnebudem matkou. Bála som sa niekomu pochváliť. Bála som sa, že to zakríknem. Dnesmám syna. Je to úžasné chlápätko a keby som to mala kvôli takémučloviečiku podstúpiť znova, urobím to bez mihnutia oka. Ak to niekto nazvenedôstojným spôsobom, kľudne sa vyhlásim za maximálne nedôstojnú. Je mi jedno,ako by som k dieťaťu bola prišla. Toto decko je skvelé a je naše. Máz každého z nás polovicu a nech sa pre mňa aj poserie ten, ktosi myslí, že je to „nenormálne", „nedôstojné", „proti prírode" a „protiBohu". Beriem loptu a idem na ihrisko. Máme so synom rozohraný dôležitýzápas .-)
Autorka požiadala o anonymitu.
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
