Nemala pri sebe hotovosť, abyzaplatila rannú kávu. Servírka začala na ňu kričať, prečo si neskontrolovala čimá pri sebe peniaze. Tak som sa primiešal do ich rozhovoru a zaplatil za ňu. Automatickysa na mňa usmiala. Očaril ma jej úsmev. Jej nebesky modré oči a farba vlasov,ktorá sa dá prirovnať jedine k žiarivým hrejivým lúčom slnka, ma pohltili.Zahrialo ma pri srdci. Dosť zvláštne na prvé stretnutie. Nič podobného sa miešte nestalo. Heh...pomyslel som si. No jej elfské uši ma na nej priťahovalinajviac. S nekonečným obdivom som na ňu hľadel a nedovolil si ichvynechať v predohre. Nehovoriac o tom, že mala formovanú postavu nabohyňu. Proste si ma podmanila. Dala misvoje číslo a povedala, že mi to vráti. Ja som však túžil iba po nej. Lena len po nej. Nechcel som už poznať inú ženu.
Zamrvila sa na spoločnej posteli. Pozrel som na ňu a vedel, že onaje tá pravá. Pootvorila oči a zahľadela sa na mňa presne tak, akov kaviarni. Prežíval som blažený pocit na celom tele. Akoby všetko, čo sastalo ma malo priviesť až sem a pokračovať s ňou do konca života.
„Bré ránko," riekla tichým hláskom a zívla si. Privrela pomaly očia prikryla si ústa.
„Dobré ránko." Naše pery sa zlúčili v jedny a srdce miv hrudi vzplanulo ohňom lásky.
Obaja sme potom odišli do kúpeľne. Čo sa však odohrávalo za jej dverami,vám myslím, že nemusím vravieť.
Približne okolo desiatej sme odišli do práce. Ja pracujem ako maklérzameraný na výpočtovú techniku. V poslednom čase sa nám darilo, keďžeakcie produktov prudko rástli. Sťa by nemali konca. Moja krajšia polovičkarobila v laboratóriu. Dostali balík peňazí od istej slávnej osoby, ktorámala rakovinu a chcela pomôcť preto i zvyšku sveta.
Deň ubehol rýchlo. Ani som sa nenazdal a nadišiel večer. Vedel som,že moja drahá polovička bude dnes končiť skôr, preto som sa ponáhľalz práce domov, aby som sa stihol osprchovať, obliecť si čo najslušnejšieoblečenie, ale v mojom šatníku okrem pracovného obleku, čo sa dalo použiťaj na takéto príležitosti, sa ničnenachádzalo. A to som pracoval v úspešnej firme. Po čase som sinašetril peniaze a vrazil ich do bytu, aby som mal kam skloniť hlavu po hádke aodchode z domu. Spočiatku som býval u jej rodičov a platilpodnájom ako oni, ale po kúpe bytu som sa presťahoval s tým málom vecí, ktorésom vlastnil.
Z bytu som odišiel do reštaurácie, kde sme mali rezervované miesta.Krátko na to, ako som dorazil, došiel zmysel môjho života. Ak si myslíte, žepotrebovala dlhší čas na úpravu, mýlite sa. Vyzerala vždy krásne. Večer ponáročnom dni, i ráno po divokej noci.
Ja som sa však zdržal. Bol som vyzdvihnúťu jej rodičov jednu vzácnu vec. Zaželali mi veľa rozvahy. Jej otec mipevne otcovsky stisol ruku a jej mama si ma pevne držala. Z kútikovočí sa jej tisli slzy a červeň v tvári nenechala na seba dlho čakať.
V reštaurácii sme už spolu sedeli. Jeden oproti druhému. Medzi namivypĺňali priestor len horiace sviečky na striebornom podstavci, obrúsky,koreniny a vzduch nabitý láskou. Objednal som červené víno, ročník 79,čoby znalec vín a nejaký druh mäsa s ryžou. O prílohenehovoriac. Tá zaberala väčšinu taniera.
Keď sme dovečerali, pozrel som na čašníka a spustili pieseň All for love and all for one. Jejnajobľúbenejšiu. Požiadal som ju o tanec. Po parkete sme sa kĺzali ako poľade. Ostatné páry na nás hľadeli s obdivom, no i s kúskom závisti.
Po tanci sme zamierili k stolu. Kráčal som za ňou ako jej otrok.Vtom som sa načiahol po jej ruke a pomaly ju otočil. Zahľadeli sa jedendruhému hlboko do očí. Strčil som ruku do bočného vrecka. Vytiahol z nehokrabičku. Otvoril som ju súčasne si kľakajúc na ľavé koleno. Pozrel na ňus úsmevom. Srdce mi temer šlo vyskočiť z hrude od nervozity, ako misplašene búšilo. Ruky sa mi chveli. Hľadela na mňa rozpačito. Prikryla sirukami ústa a zhíkla. Dívala sa mi priamo do očí a potom pohľadpreniesla na prsteň. Opätovne sa na mňa pozrela. Videl som na jej jazyku, že užmá odpoveď. Napokon s koktavým začiatkom som zo seba dostal tie tri slová,ktoré čakajú na každého muža v deň, keď nadíde ich čas.
„Vezmeš si ma?" Ucítil som akúsi úľavu, že som ich zo seba vysúkal. Nenechalama dlho čakať a po jej ánonasledovali slzy šťastia. Vybral som prsteň a navliekol jej ho naprstenník. Kľakla si ku mne. Tuho sme sa jeden k druhému privinuli.Zašepkali si sladké slová ľúbim ťa.Hudbu náhle prehlušil náhly potlesk, piskot a výkriky želajúce nám veľašťastia od čašníkov. Vstali sme a ruka v ruke sme odkráčalik stolu. Čašník, ktorý nás obsluhoval, ku mne podišiel a pošepol mi, že večeru máme grátis, ale podmienkoubola, aby sa svadobná hostina konala v ich reštaurácii. A prečo by saaj nemohla? Reštaurácia bola spojená s hotelom. Takže som v tomnevidel nijaký problém, podal mu ruku na znak súhlasu.
Obliekol som svojej budúcej manželke kabát a vyšli smez reštaurácie. Držali sme sa pevne za ruky. Usmievali sa. Smialia spomínali na deň prvého stretnutia, na spoločne prežité okamihyzahrňujúce nielen to dobré, ale i to zlé, čo sa nám kedy stalo. Niežebysom bol sukničkár, ale mal som obdobie, keď som nemal chuť do života. Nechcemo tom vravieť. Nie je potrebné to tu rozvádzať.
Zrazu sme však začuli kroky za nami. Kráčala nám v pätách dvojicaskínov, kričiac na nás, aby sme zastavili. Vzápätí sa k nám rozbehlia dali sme sa zo strachu čo bude do behu. Bežali sme asi tristo metrov,,keď sme sa obzreli za seba. Nebolo ich. Vydýchli sme si a pokračovaliv rozhovore.
Keď tu znenazdajky spoza rohu vyšli tí istí, čo nás prenasledovali. Vytasilinože. Začali nám nimi pred očami mávať. Žiadali po nás všetky drahocenné veci,ktoré sme mali pri sebe. Dali sme im hodinky i so všetkou hotovosťou. Novšimli si i odraz svetla od zásnubného prsteňa. Ukázali na neho, že hochcú. Vysvetlil som im, že sme sa práve zasnúbili. Že ak odídu a nechajúnás tak, nezavoláme políciu. Ale napriek mojim slovám sa prsteňa dožadovali.Postavil som sa pred moju milú. Bol som ochotný im dať všetko, len nie tenprsteň. Jeden z nich sa po mne zahnal nožom, ktorý som mu reflexne vyrazilz ruky. Uštedril som mu pravačkou. Zložil sa na zem. Ostal ležať, kdepadol. Keď som sa otočil, stál pri mojej snúbenke druhý.
Kývol hlavou zo strany na stranu a bodol ju chladnokrvne do brucha.Bez akéhokoľvek kúsku svedomia. Ešte sa na mňa usmieval, keď mi zračilv očiach zamĺknutý a nenávistný pohľad. Mykla sebou. Zastonala.Vypľula krv so slinami. Muž v čiernom potom pomohol svojmu a utiekliso všetkými vecami. Ja som sa bezmocne pozeral na ňu, ako padá k zemi.Priskočil som k nej a zachránil pred tvrdým pádom na zem. Túžila potom, aby som ju pevne držal. Z očí mi vyhŕkol prúd sĺz. Nedokázal som anilen prehovoriť. Srdce mi uviazlo v krku. Len som hapkal. Snažil som sačosi riecť, ale nevládal som. Zdvihla ruku a pohladila mi tvár. Pozrela sado hĺbky mojich očí. Opätoval som jej pohľad. Mal som pocit, že sa utopímv slzách smútku. Bolesť, ktorá ma zasiahla v tento večer, bolarovnaká ako jej. Ako bodnutie chladnej oceľovej čepele, ktorá mi prebodla hruďa zasiahla rozhorúčené tlčúce srdce, plné radosti, šťastia noi nenávisti. A tieto pocity mi kolovali v žilách celého tela. Tlkotjej srdca spomaľoval. Držal som ju v náručía preklínal Boha, prečo čosi takého dopustil. Tichom, ktoré sa rozliehalonavôkol, sa prerezávalo moje vzlykanie. Pobozkal som ju na pery akov dnešné ráno, dlhým bozkom, a prosil všetky mocnosti sveta, abyostala ešte chvíľu pri mne. Keď sa naše pery od seba odlepili, zdvihol som ju,ako to robia novomanželia, keď prechádzajú cez prah a kráčal s ňouspäť k reštaurácii. Len čo ma zračil čašník prichádzať, ktorý ma dnes večerobsluhoval, pribehol ku mne a vypytoval sa ma, čo sa stalo. Keď zbadalkrvavé šaty, skríkol, nech volajú prvú pomoc.
Prešiel som predsieňou a položil ju na gauč v hale. Hladil somjej líce a utešoval, že všetko bude v poriadku. Ona hľadela na mňa.Premáhala sa mi povedať pár slov, ale zakaždým som ju utíšil. Nech si ponechásily na boj. Zovrel jej obe ruky a nežne ich stisol.
Zvonku sa ozval hukot sirény. Dvaja sanitári ju naložili na lehátko dosanitky. Povedal som im, čo sa stalo a nastúpil s ňou do sanitky.Dýchala pomocou masky. Krvácanie sa im síce podarilo zastaviť, ale vnútornezranenie bolo o to horšie. Sedel som vedľa nej. Prihováral sa jej, len abynezavrela oči. Kardiograf začal náhle pípať. Na obrazovke sa zobrazila pozdĺžnačiara. Vyplašene som začal hľadieť na ňu. Jeden zo sanitárov zapoldefibrilátor. Nabil ho a priložil jej ho na hruď. Jej oči náhle prestaliupierať zrak na mňa, ale kamsi do prázdna. Jej pohľad bez života som nedokázalzniesť.
Cestou som premýšľal, už ani neviem nad čím. Hlavou sa mi hemžila kopamyšlienok. Plány našej budúcnosti stroskotali v jedinom okamihu, keď sa užzdalo, že všetko je na správnom mieste. Zrejme nepoznáte ten pocit, keď mátekohosi na dosah ruky a pritom ste od seba vzdialení hranicami časua oddeľuje vás od seba opona, ktorá za vami padne, akonáhle opustíte tentosvet. Čoskoro sme dorazili do nemocnice. Bežal som popri nej chodbounespúšťajúc z nej oči. Na operačku ma však nepustili. Ostal som stáť predjej dverami. Pociťoval som rovnaký žiaľ, rovnakú bolesť, ako keď som ju zvieralv náručí sám uprostred tmavej ulice.
Autor: Matej Kotian
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
