Ludia,ktorí ma vidia v tomto stave prvýkrát si myslia,že som buď opitá alebo nafetovaná.A to ma rozveselí ešte viac,lebo viem,že nemám v sebe žiadne omamné látky a aj napriek tomu sa cítim tak prijemne.
A vtedy to príde......22:30....moj mobil.....moji rodičia...... "Monika? Kde si?"
A ja s úsmevom na tvári odpovedám... "Som len tu na lavičkách,o chvíľku prídem."
Mobil odložím do vrecka a pozrem na tváre mojich priateľov.......a od toho momentu ďakujem.....ďakujem,že mám rodičov,ktorí sa o mňa boja....priateľov,ktorí ma chápu....zážitky,vďaka ktorým som optimista.....život,ktorý mám......a tie nálady,ktoré ma robia šťastnou......ĎAKUJEM,že som.
Autor: Monika Jašicová
(Blog Prvý pokusje určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
