Koniec mojej prvej kapitoly

Vravím si,všetko sa deje kvoli niečomu, čo pochopím až neskor.....ale aj napriek tomu mam oči plné slaných sĺz.

Čo bude nasledovať? Rozpadne sa nam celá partia? Nájdem si daľších priateľov, ktorí ma budu rešpektovat? Hlavou mi blúdia otázky rôzneho druhu..........

Mám strach. Pár ľudí z môjho okolia mi povedalo, že sa aj tak už nebudeme ( ja a moji spolužiaci) toľko stretávat ako doteraz. Je to pochopiteľné, každý ideme na iné školy, ale prečo by sa to malo úplne skončiť?

Bola by to nesmierna škoda.....veď nakoniec, kto ma tak dobre pozná,rozosmieva a zohrieva mi srdiečko? Ako to celé dopadne?

Odpovede sú tri:

1.Mínuska sa nerozpadne a budeme všetci spolu žiť až kým nepomreme-nezačneme si poriadne liesť na nervy :)

2.Zachránia ma moje slniečka z Pluska (prvý krát sa im to podarilo pred rokom a odvtedy na nich nedám dopustiť)

3.Ružové okuliare mi rozbijú novi spolužiaci na novej škole. Myslím,že v tomto čase je v podobnom stave viacero ludí a dúfam,že budeme bojovať proti "novému" svetu spolu.

Chcela som sa podeliť o svoje pocity,n eviem či je tento článok čitateľny,ale mne veľmi pomohol.

Ďakujem.

P.S. Špeciálne ďakujem posielam mínuskárom a plusákom. ( Je to osud, že jedni su zaporni a jedni kladni? )

Autor: Monika Jašicová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)