Láska hory možno prenáša, ale Himaláje zvládne iba ťažko.

V hlave mám tisícky otázok a žiadnu odpoveď. Som zahltená svojimi myšlienkami, žijem prítomnosť, milosť a aj budúcnosť naraz. Potrebujem riešiť veci, ktoré sa riešiť nedajú. Už niekoľko dní som riadne nervózna a zúfalá.

Som vydatá a brala som sa z lásky. Myslela som si vtedy, že je to navždy. Bola som nekonečne šťastná, chcela som, aby sa ten deň nikdy neskončil.

Kaderníčka, kozmetička, ešte raz kaderníčka, kamarátka mi spravila nechty, mama a ďalšia kamarátka mi obliekli šaty. Neopakovateľné chvíľe zaznamenané fotoaparátom. Kostol, reštaurácia, vybraný hotel pre noc s veľkým N. Chcela som dieťa a nekonečne som si priala, aby bolo splodené v svadobnú noc. Nebolo... Kto vie prečo?

Možno preto, že sme účes rozoberali takmer hodinu, možno preto, že ten sex nebol ako z rozprávky. A možno preto, že môj čerstvý manžel si o tretej ráno zapol televízor a pozeral Star Trek (alebo ako sa to píše).

Zaspávala som sklamaná, ale asi šťastná. Bol to môj veľký deň.

Ubehli necelé tri roky. Teraz už viem, že to bolo skoro. Láska hory možno prenáša, ale Himaláje zvládne iba ťažko. Protiklady sa síce priťahujú, ale ich konce asi nie vždy dokonale zapadnú.

Mám nádhernú dcérku. Je to taký malý šibal. Zbožňujem ju a som neskonale vďačná za to, že ju mám, je to môj malý zázrak.

Milujem svojho manžela, ale nie som s ním šťastná. Sme takí rozdielni. A predsa ho nedokážem opustiť, aspoň nie teraz, nie preto, že milujem ešte niekoho iného. Ešte nie.

Bojovala som o tú osobu strašne dlho a moja dcérka nás opäť priviedla k sebe. Bola to prvá osoba, pri ktorej som si uvedomovala, že milujem. Potrebovala som lásku, ktorá mi vtedy chýbala, mala som asi 10 rokov a možno o trochu viac.

Milujem Vanesu.

V manželstve som stále niečo hľadala a nenachádzala som, až teraz som spokojná. Našla som, čo som hľadala. Milujem a som milovaná. Nečakané a predsa je to tak.

Nekladiem si otázku, čo mám robiť, ale kedy to mám urobiť? A mám to vôbec urobiť?

O čom tento život vlastne je?

Môžem byť aj trochu sebecká? Mám myslieť len na rodinu, na naše dieťa? Mám sa celý zvyšok života trápiť?

Mám sa vzdať manžela? Mám mu ublížiť? Ale veď som mu dala sľub. Kto som, že chcem zničiť našu vysnívanú rozprávku?

Je to u každého tak?

Nechápem to všetko. Veď milujem a som milovaná a predsa sa cítim tak sama. Dostávam a mám komu dať.

Je mi príšerne.

Dnes mi môj priateľ povedal, že som úžasná a jedinečná. Že som sa zmenila a že je to tak lepšie.

No ja som si vôbec nie istá, či je to naozaj tak.


Autorka: Laura

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebosa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)