V tom čase som rozmýšľala, akéje, keď sa niekto zaľúbi a ľúbi niekoho viac ako seba. Že by položil aj životza neho. Rozmýšľala som, aké je, keď sú dvaja spolu. Keď chodia na nekonečnéprechádzky v prírode. Rozprávajú sa, ale nie nahlas. Šepkajú, lebo ich srdciasú si blízke a nemá zmysel hovoriť nahlas, lebo navzájom sa počujú. Verila som,že obidvom je smutno, keď sa lúčia, myslia na seba každý deň i noc, majúpapiere popísané zaľúbenými básňami, že snívajú za dňa a bdejú v noci.
Prešlo pár mesiacov a ja som HO stretla znova. Ten čas strávený s ním vnekonečne dlhých rozhovoroch by som nevymenila za nič na svete. Ale ešte anivtedy som to nebrala vážne, nemyslela som na neho. Boli sme niečo ako kamoši, ktorísa poznajú krátko, ale zároveň strašne dlho. Ale prišiel zlom v mojom živote, keďsom začala na neho viac myslieť, ako by som mala. Prvýkrát som pocítila, čo jeto láska a aké krásne je ľúbiť. Zistila som to vtedy, keď som ho videlatancovať s iným dievčaťom a ja som sa zrazu ocitla na druhom brehu rieky. Lensom stála a prizerala sa. Nemohla som nič urobiť. Neskôr to bolo všetko postarom. Znova sa vrátili tie rozhovory a rôzne spoločné výlety. Bola somšťastná, keď som mohla byť s ním. Samozrejme, že on o mne nevedel. Takto smestrávili ako kamaráti dva roky.
Dva pekné roky môjho života, keď som zistila, že čo je maťniekoho rád, priať druhému všetko šťastie sveta, myslieť na neho. Bolo tokrásne, aj keď som vedela, že on to ku mne nebude cítiť. Ale nechcela som tomuveriť. Stále som dúfala, že sa to ešte môže zmeniť. Náhle prišla bolestná rana.Našiel si dievča, s ktorou je, zdá sa, šťastný. A vtedy som spoznala aj druhústranu lásky. Bdenie v noci, bezcielne sa túlanie ulicami, slzy pri pohľade nazaľúbené dvojice, papiere popísané smutnými básňami, túžba po slovách, rozhovoroch. . . .
Tá bolesť sa nedá ani opísať slovami. Len ten, čo to zažilvie, o čom teraz píšem. Ale aj napriek tomu všetkému sa s ním stretávam a občassa aj porozprávam. Nie je to také, aké to bolo predtým. Sú to rozhovory, poktorých sa mi tlačia slzy do očí pri myšlienke, že nikdy nebudem šťastná s NÍM.Prajem mu, aby bol šťastný, lebo viem, ako na toto šťastie dlho čakal, sícemoje dni sú od toho dňa iné, sú čierne, plné hmly a búrok. Už prestávam ajveriť, že jedného dňa sa vyjasní. Lebo iba ON môže vyjasniť deň a priniesť zosebou nový plameň, nové svetlo, do môjho života. . .
Žiť bez lásky sa nedá, preto pomaly umieram. . . .
Autor: Romana Mališová
