Stretávamsa s ňou už zhruba rok. Za ten rok sa veľmi zmenila. Mnohí ju neznášajú,opovrhujú ňou, nemôžu sa na ňu pozerať, je im odporná. Iným je ľúto jejneľahkého osudu. Deti sa jej boja. Pre veľa ľudí je však veľmi pútavá a pretosi ju fotia.
Postava stredného vzrastu v tmavom kabátikus plastovým pohárikom v načiahnutej ruke k vám pristúpi: „a - e- o - o - o - íím". A vy neviete ako máte reagovať.
Ešte pred rokom boli tie neartikulované zvuky prosbouo príspevok na jedlo. Ešte pred rokom to bola zanedbaná ženas nepeknou tvárou, ktorej keď ste ponúkli buchty, zašmrnila nosoma otočila sa k vám chrbtom. Ešte pred rokom mala zuby.
Dnes nosí veľkú čiapku, pod ktorou ju takmer nevidnoa čierny kabát, ktorý takisto veľa zakryje. Chôdzu má veľmi pomalúa ťarbavú. Jednu nohu ťahá za sebou a spôsob, akým našľapuje dávatušiť, že každý krok je pre ňu bolestivý. Nos už dávno nemá svoj pôvodný tvar,už je len neforemnou masou na opuchnutej tvári, ktorá často krváca. A ak savám náhodou niekedy stane, že ju stretnete na verejných záchodoch vyzlečenúz jej habitu, pochopíte príčinu jej ťarbavej chôdze (ľavá noha je vykĺbenáv bedre), i to, že hrubé oblečenie neslúži len na ochranu pred zimou.Pod čiapkou už nerastú žiadne vlasy. Vlastne áno - sem-tam sa vyskytne nejakýtrs páperia, ktorý ešte nestihol byť vytrhnutý (mnohokrát aj s kožou).Kabát zase zakrýva škvrny po moči a krvi na nohaviciach, a čo sibudeme klamať - aj tak trochu tlmí ukrutánsky puch.
V živote to nemá ľahké. Svoju prácu musí robiť poctivoa svedomito. Je totiž pod drobnohľadom. Všetky zarobené korunky sa musiaodovzdať hlave rodiny, ktorá najlepšie vie, v ktorej banke ich uložiť.Svojej láske sa potom odvďačí jednou „východnou", alebo tzv. „preventívkou". Čona tom, že ďalšie dva zuby sú vonku, žobrať sa dá aj bez nich!
Rozbitý nos? Zlomená ruka? Život ide ďalej!
V duchu tohto hesla sa táto žena každý deň postaví na„pľac", kde ju denno-denne vídam. O pomoc neprosí a ani ju nechce. Mása predsa dobre. Skutočne si nemusíte robiť starosti. Len dáku korunku keby stenašli......na jedlo, na jedlo....
Za tie roky, čo každodenne prichádzam do stykus bezdomovcami som sa naučila rozoznávať, komu sa mám vyhnúť, s kýmsa dá rozumne pokecať, koho treba ignorovať... Táto žena je pre mňa všakkategóriou sama o sebe. Je akýmsi smutným dôkazom toho, koľko utrpeniačlovek dokáže zniesť, ba čo viac, i v ňom dobrovoľne žiť.
Vždy, keď počujem zvuk sanitky odvážajúcej si jednéhoz jej kolegov, sa pýtam sama seba ako dlho to ešte táto žena vydrží.
Autor: Lucia Grmanová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
