Veľké modré konštrukcie sa hrdzavo týčia do výšok. Sú takéveľké...a nie sú ničím medzi bratislavskými sivými mostami. Ale tie násnevideli pri džavotavom detskom čľapkaní, neskláňali sa nad rodinkou s piatimikrpcami a nezažili
maľovanie vánku v listoch mladučkého stromčeka, nesledovalijeho umelecké sklony,
šelestiacu zelenú filharmóniu...Vrástla som do mosta - dotoho milého starého dreva. Hľadím na akvarelovú zmes modrofialovosivej: celéhonebového spektra (poznajú ho len oblaky)a s chuťou si namýšľam, že vo svojejukričanej červenej bundičke musím byť fotogenickým prvkom v tejpračudnopodivnej atmosfére zapadajúceho slnka, uprostred melancholického indigabezmyšlienkovite meniacich sa mrakov. Vnorená do ticha rieky.
Pravouhlé farebné domy - vilky, trávniky vystrihané na 2milimetre, upravené kvetinové záhony, dokonalé predzáhradky, gýčovo vkusnéskalky,
obrovské autá...hm, život by sa mi tu snáď unudil...a možnoby nuda ožila v drevenici uprostred voňavých borovíc, hukotu divých vodopádov,neskorého snehu,
chladných tieňov skál...ale pod týmito domami zomrel nášdruhý lesík, naša mláka a naše cvičené žabky. Ešteže sme stihli z nehovyrásť...A teraz je to ulica
ako vystrihnutá z lega a vedie do roboty, z roboty, domov,do Tatier a vôbec nie je odporná. Hlávky bielej ďateliny sa smiešne vrtia, nemosa chichocú a štuchajú - sú také smiešne!: biele neposedné guľôčky...cerkov avýlučne moje mikiny na balkónovej šnúre...dieťa s melírom na zemeguli, z ktorejsme v zime
skákali...strom - pod ním sme ležali na žltej deke smačičkami...fagani a faganky
hrajúce skryvky...extrémne známe dvere, suseda nanávšteve...A ja sa nebadane, potichu vkrádam domov.
Autor: JB
